Teraz myslím na to, že keď je láska sebazaprením, sme všetci obdarovaní.
Ako malé dievčatko na lúke plnej kvetov, na tej čo ti ukazujem z domu mojej babky, ach vieš aký bol na nej kedysi môj život. Plný smiechu, tri milujúce ženy: mamka, babka, prababka a moje malé ženstvo, ktoré práve vyháňalo svoje jarné puky.
Vonku prší .
Vedľa mňa je pohár a v ňom kytica levanduli.
Kniha.
Rozladená verzia môjho pokoja, ktorá teraz zohrieva.
Ženy. Matky.
Jedenásty máj:
Prababička, ktorá pred dvanástimi rokmi naposledy vydýchla. Moje vtedy malé ruky hladiaca stará žena, chystajúca mi chlebík pokrájaný na kocky a opečený na masle, jej vôňa voňavá, ktorá zrazu iba spala. Iba spala. Žena, z ktorej kus je vo mne, lebo je stromom života, z ktorého sa zrodil aj ten môj.
Aké pekné, že som s ňou chodila sadiť na hrob ešte jej matky a otca kvety. Hrob, ktorý nebol kamenný, ale vyháňal kvety a ona mi vtedy rozprávala o vojne, o láske, o svojom bratovi, ktorý zomrel keď bol malý.
Boli to letné mesiace. Prázdninové. Narodeninové.
A tak som spoznávala jej príbeh. A mnohé iné príbehy až sa pomaly začal písať ten môj.
Venované: ženám môjho života.
