Dalo by sa aj tak, nenosiť, že zabúdam alebo nenosiť z dôvoduneuvedomenia si chladu večera, a preto city vyskočte na váhy, lebo sa miťažko hľadajú slová a povyberať zo sebapre danú situáciu najnevyhnutnejšie, s hmotnosťou akurát, momentálneneviem, totiž, očakávajúci presnosť budú mnou sklamaní, lebo asi povylievamviac než bude treba a tak city vyskočte, lebo vás treba uvidieť očami, keďduši lekár nasadzuje dioptrie.
Veď, áno je zima, ale mám silonky, také priamo do nej,
aby som tancovala, na to sukňu treba, najlepšie krútiacu, ňou širokovymedziť hranice slobody, že dá sa z toho vystúpiť, dá z tej mojej biedya malé nič zväčšiť aj keď popravde: nemyslím, že sa ma to vzdá.
Keď duší lekár nasadzuje dioptrie, odstraňuje anomáliu, to že predtýmnevidela, budem ich nosiť...len aby som vedela, že toto je: mať rada.
A je to ako gombík, čo robí so mnou divy, tanec, jeden pár na mňa zahľadenýchočí, čo nespôsobuje úzkosť, slzy a nič podobné, snívam, že sa vznášam, snívam,že v rukách mám tie jemné látky a modlím sa tak pôvabne, ako oni minule na nedeľných chválach.Chcem byť chytiteľná, uchopiteľná, hmatateľne živá, v období tanca, tanca všetkéhočo v sebe mám, viem, mala som vstať skôr, aby som toto všetko stíhala,viem, nemala som nič predlžovať a vstať tak neskoro, mala som splniťnaplánované sľuby sebe samej, ale potom by som nemala teba, lebo by si bol lenčlovekom na prechádzky.
A tak mi Boh dal toto, presne také, presne tento rámec, aby som tomala a potom to dala do opatery tebe, lebo v tvojich slovách som dnescítila, že toto je ten drahokam, ktorý sa tak brúsi, brúsi do šťastia.
Moja tendencia k citovosti v okamihu prejavená.
