Také...
...že na dlhej chodbe zasvietilo do okien slnko a keďže bolo päť, bolo oranžovo, vyšla som z izby, zmenila plány a čučoriedkový jogurt dojedla na balkóne, také...že oblačnosť nebola, lebo bola diera, diera pre svetlo.
A v tej hmle:
Moja prázdnota, orgovánová a nevädzová, dve susedstvá, myslím a to na plne obrátky ako puberťačka plná zmätku, očarená niečim až netúžim byť sebou, potom plačem, praskot, rachot, lebo som znovu odložila vlastnú krásu naneskôr a obliekla sa do mechu, škaredého, pichľavého.
...neskôr, ale predsa...
...verím v tichosť krásy.
A po zemi nechodí hmyz, ešte že tak, neublížim,nešliapnem.
Možno to je drobné, na čo kladiem dôraz, možnosom ja drobná a veľké nie je pre mňa, neraňajkovala som a pre toto som slabá,ako veľmi sa ja bránim sile, keby sa ma niekto ujal a vyriešil mi hádanky.
Zavrela som oči, uvidela seba ako sedím vprítmí a sedím si tam sama.
Čakám, stále čakám na niečo, čo zasvieti tu a teraz, mne do tmy.
Rozmýšľam a farbí sa mi v hlave, samé machule,samé čiary, biele miesto, zašpiním, neviem, nedáva to zmysel až neskôr možnopochopím, je to túžba, ľahnem si, sadnem si, rozkotúľam svetlo kuvšetkým tmavým kútom.
A je to tak, že sem-tam nosím prsteň ako kvet,hnedý, veľký kvet, farba zeme, kde moje telo vynikne už len preto, že je vhline, porastiem ako on, slobodná odkvitnem v jeseni ako krása, ktorá aninechodí, ktorá sa len vznáša, ktorá nie je silná, a predsa sa vie narodiť čiporodiť iné.
Pýtajú sa ma: Akou by si chcela byť ?
a ja im na to: svetlou.
