Ako si vytvárame poznanie? A ako získavame skúsenosti?
Za posledných viac ako 5 tisíc rokov ľudstvo zažilo niekoľko mediálnych revolúcií - prvé písmo (viac ako 5 tisíc rokov), prvý papier (viac ako 2 tisíc rokov), kníhtlač (viac ako 500 rokov), noviny (viac ako 400 rokov), rádio, film (viac ako 100 rokov), televízia, internet, sociálne siete a umelá inteligencia.
S každou mediálnou revolúciou prišla aj spoločenská revolúcia. Kníhtlač napríklad viedla k šíreniu tlačených biblií, čo viedlo k rôznym interpretáciám Písma, schizme a neskôr aj 30-ročnej náboženskej vojne v Európe. Noviny viedli k spoločenským zmenám, keďže šírili nové myšlienky k väčšiemu počtu ľudí za kratší čas. Rádio navždy zmenilo dosah politikov na voličov - zrazu sa relatívne lacno a rýchlo dali osloviť masy, ktoré nadobudli všeobecné volebné právo. A tak nie je prekvapením, že vďaka novinám, rádiu a neskôr filmu vzrástla sila propagandy - až do tej miery, že viedla k nástupu totalitných režimov ako komunizmus a fašizmus. Nacistom v Nemecku stačilo 37% vo voľbách 1932 a Komunistom v Československu 38% (1946), aby postupne prevzali krajinu.
Internet a sociálne siete sú tu menej ako 30 rokov, čo je krátky čas na to, aby sme plne porozumeli ako ohrozujú demokraciu šírením propagandy populistov. Nie je preto prekvapením, že sa po 100 rokoch opäť objavujú podobné vlny totalitných režimov. Keď si prečítate Ortegovu “Vzburu davov”, napísanú pred 100 rokmi, budete mať miestami pocit, že bola napísaná nedávno. Riešením nie je zakázať tieto médiá, ale vrátiť sa naspäť v čase a pozrieť sa ako jednotlivé mediálne revolúcie menili spoločenské usporiadanie a deľbu moci, a čo si z toho vieme zobrať pre posilnenie demokracie v súčasnosti. Viac o týchto ponaučeniach nájdete tu. Nádej mi dávajú inovatívne projekty mladých ľudí ako je DEKK alebo DemDis, ktorý sa snaží vďaka novým technológiám podporiť demokratickú diskusiu.
Adam Smith písal o verejnom záujme a verejnoprospešných prácach
Pre ľudí čo študovali ekonómiu môže byť šokujúce tvrdenie, že Adam Smith vo svojom najslávnejšom diele Bohatstvo národov písal o verejnom záujme a verejnoprospešných prácach. Veď predsa všetci si ho pamätáme ako majstra “neviditeľnej ruky trhu” - laissez faire - ako niekoho kto presadzoval voľný trh a brojil proti štátnym zásahom.
Keď som si čítal jeho knihu a dostal som sa k časti Book V, Chapter I, Part III “On the Expense of Public Works and Public Institutions”, zostal som zaskočený. Ani na strednej, ani na vysokej škole mi nikto nikdy nepovedal nič o tom, že Adam Smith písal aj o budovaní ciest a mostov prostredníctvom verejnoprospešných prác a projektov, ktoré by pre súkromníkov neboli zaujímavé (nedostatočne ziskové, či dokonca stratové), no z pohľadu verejného záujmu veľmi dôležité. Rovnako písal o verejnom školstve pre chudobných. Nebolo to ani prvý ani posledný krát, kedy som vďaka pôvodnej knihe zmenil poznanie o konkrétnom človeku alebo jeho myšlienkách.
My však nemáme luxus nekonečného času, a nemôžeme ísť do takejto hĺbky vo všetkých sférach života, ktoré sa nás týkajú. Nedá sa čítať kvantum kníh vo všetkých sférach, len aby sme si overili, či nám niekto náhodou nezabudol niečo povedať - napr. že Adam Smith nehovoril len o neviditeľnej ruke trhu. Okrem toho, svet nie je čiernobiely. Je komplikovaný a rýchlo sa mení.
Riešením tohto problému je učiaca sa spoločnosť postavená na kritickom myslení, chytrej dôvere a spolupráci v komunite. Buď som vystavený tomu, že nemôžem dôverovať nikomu, a potom musím platiť tzv. “daň nedôvery” - všetko a všetkých musím neustále preverovať, čo ma stojí neuveriteľne veľa času, energie a peňazí, a je to trvalo neudržateľné. Alebo získam tzv. dividendu dôvery - nájdem spôsob ako sa obklopiť ľuďmi, organizáciami a inštitúciami, ktoré časom získajú moju dôveru, a viem sa na ne spoľahnúť. Nie navždy - len do momentu kedy ma sklamú, kedy si potrebujem preveriť čo sa stalo a podľa toho sa zariadiť (pozn.: veľká časť konfliktov vzniká nedorozumením a z nedostatku informácií).
Ako chutí moc
Nedá sa jednoducho a sucho skonštatovať, že máte veriť vedcom. Niektorí vedci zradili morálne zásady vedy, pre svoj prospech. Nedá sa jednoducho a sucho skonštatovať, že máte veriť elitám. Aj tam sa totiž tak ako v minulosti objavujú judáši.
“Inštitúcie korodujú, pretože čoraz väčšiu kontrolu nad štátom majú mocné záujmové skupiny; samotný štát je zároveň zakonzervovaný v pevne stanovenej štruktúre, ktorá sa sama od seba nedokáže zreformovať.” Francis Fukuyama (Identita)
“Mocné záujmové skupiny” znie ako začiatok nejakej lacnej konšpirácie. No schválne sa niekedy choďte pozrieť do parlamentu a odsledujte si schvaľovanie nejakej novely zákona od začiatku až do konca - od pôvodného návrhu z niektorého ministerstva, cez medzirezortné pripomienkové konanie, hospodársku a sociálnu radu štátu, až po prvé, druhé a tretie čítanie v parlamente (vrátane parlamentných výborov). Veľká väčšina poslancov NR SR nemá podrobný prehľad o tom čo schvaľujú. Čiastočne z objektívnych príčin, pretože sa toho schvaľuje veľa a v rôznorodých oblastiach života. Ale hlavne preto, lebo tu nefunguje princíp dividendy dôvery - len ojedinele vznikajú fungujúce komunity poslancov a asistentov poslancov, ktoré poznáme ako poslanecké kluby. V týchto kluboch sa poslanci a asistenti venujú určitej problematike (napr. zdravotníctvu), a môžu dôverovať svojim kolegom v klube, že tí sa budú s rovnakou vervou a dôkladnosťou venovať inej téme, napr. školstvu.
Skúste sa teraz zamyslieť nad tým čo všetko asi o tom vie občan - ako sa k nemu dostávajú informácie o navrhovanej a schvalovanej legislatíve. Viac o mediálnom priestore píšem tu.
Ak ste politická strana a váš úspech vo voľbách je závislý od toho, či vám to nejaká dostatočne početná skupina voličov “hodí”, a ak to je do veľkej miery závislé od vášho mediálneho výtlaku, ktorý stojí na peniazoch, tak potom sme sa dostali do stavu kedy voľby sú len výberom investičných projektov - stačí vytvoriť dostatočne silný manažérsky tím, ktorý zoženie peniaze, vytvorí “produkt” (sľuby a posolstvá o lepších zajtrajškoch pre cieľové voličské skupiny, napr. 13. dôchodok pre časť dôchodcov, ktorej to stačí), zaplatí “politické figúrky s mediálnym výtlakom” a zaplatí marketingovú komunikáciu. Na to, aby sa to oplatilo musí byť takýto tím patrične odmenený po voľbách - investované peniaze sa musia vrátiť so ziskom, ktorý by sa nedal dosiahnúť v iných investičných projektov pri porovnateľnom riziku.
To neznamená, že popri týchto investičných projektoch nebudú existovať aj politické strany a hnutia, v ktorých budú “srdciari” - aj dnes sú v politike ľudia, ktorí tam sú pre vec, a ktorí sa úprimne snažia zlepšiť podmienky na život vo svojej krajine. Títo ľudia to však budú mať podstatne ťažšie, a preto ich v politike bude menej. Musia totiž vynaložiť oveľa viac času, energie a vlastných peňazí, aby najskôr založili stranu alebo získali hlasy členov v existujúcej strane. Ideálne na základe obsahu, ktorí ponúkajú - pomenovaním skutočných problémov bežných ľudí a navrhovaním riešení. Musia si vytvoriť dostatočne veľkú organizáciu ľudí, ktorí do tohto úsilia pôjdu s nimi. Musia byť vytrvalí, trpezliví, pokorní a zároveň priebojní. A potrebujú vás, svojich podporovateľov a voličov: “Líder je síce dôležitý, ale hnutie skutočne vytvárajú prví nadšenci, ktorí sa pridajú - Vy ...ak teda vidíte vo svojom okolí niekoho, kto sa snaží urobiť niečo dobré/pekné/prospešné, pridajte sa a pomôžte vytvoriť hnutie.” Napríklad tu.
Do takejto atmosféry nám na scénu prišli autoritárski vodcovia s prísľubom hájiť záujmy ľudu. Aké záujmy to sú a ktorého ľudu?
Fukuyama sa v knihe vracia aj k antickým gréckym filozofom, napr. k Megalothymii - túžbe byť nadradený - podstúpiť veľké riziká, či veľké boje, dosahovať veľké ciele, a tak sa nadraďovať nad ostatných.
Táto túžba nemusí byť prítomná od začiatku. Ladislav Mňačko nám to pred takmer 60 rokmi podrobne opísal v knihe “Ako chutí moc”, kde sa z pôvodného idealistu a “človeka pre vec”, stane straník zneužívajúci svoju moc a bažiaci po absolútnej moci.
Čo s tým?
Moc treba obmedzovať; treba politikov držať zodpovedných za stav vecí v ich okolí; moc treba držať blízko voliča; a treba voličovi vytvárať možnosti voľby nohami (tu sa mi to nepáči, tak idem do vedľajšieho okresu/kraja). O tom je decentralizácia.
