Keď Peter Englund po švédsky oznámil, že "tohtoročú Nobelovu cenu za literatúru dostane Tomas Tranströmer", prepukol v sále obrovský jasot a potlesk. Iba akési malé dieťa sa rozplakalo - jediné s rozhodnutím nesúhlasilo. O päť minút nato už redaktori Švédskej televízie stáli v básnikovej obývačke a skláňali sa s mikrofónmi k sediacemu básnikovi, akoby sa mu zároveň aj ukláňali. Na jeho tvári sa zračilo to, čo označujeme slovkom „šťastie“. On sám, ani jeho manželka Monica po rokoch márneho čakania už vlastne s Nobelovou cenou nerátali. Akadémia zvyčajne dospeje k rozhodnutiu na zasadnutí posledný septembrový štvrtok, aby mal stály tajomník čas to osobne či telefónom oznámiť laureátovi a aby sa mohli pripraviť všetky podklady pre médiá. Niekedy býva rokovanie a rozhodovanie akademikov také zložité, že sa stretnú aj ďalší štvrtok, teda začiatkom októbra. Vtedy tajomník akadémie zatelefonuje šťastlivcovi najneskôr o pol jednej. Monica v rozhovore pre Švédsku televíziu povedala, že sa s Tomasom o dvanástej najedli, a keď sa o pol jednej neozval telefón, vraj iba prehodila, že budú mať pokojné popoludnie. Zapli rádio, aby si vypočuli, kto cenu dostal, keď vtom, tri minúty pred jednou, zavolal Peter Englund...
Tomas Tranströmer bol básnik svetového formátu už ako 52-ročný, keď som sa s ním zoznámil r. 1983 počas svojej druhej cesty do Švédska. Vtedy mi však vzorom bol skôr Artur Lundkvist, starý básnik a prozaik so svetovým rozhľadom, člen Švédskej akadémie. Aj ďalších akademikov, ako napr. Kjella Espmarka, Östena Sjöstranda a Larsa Forssella, som mal načítaných a postupne som ich prekladal. Boli to kapacity, predstavitelia severskej kultúry a demokracie, bez ohľadu na to, či Lundkvist, ktorý sa priatelil s Pablom Nerudom, mal blízko k ľavici, či Sjöstrand reflektoval vo svojej tvorbe kresťanstvo a Espmark (aspoň navonok) uprednostňoval anarchizmus. Pamätám sa, s akou úctou a ostychom som sa s nimi zhováral, očakávajúc každú chvíľu oprávnenú kritiku – na adresu mojej školskej švédčiny alebo mojich názorov. (Trvalo dobrých pätnásť rokov, kým som mal pocit, že Espmark ma rešpektuje ako autora a prekladateľa, ba že je mojím priateľom.) S Tomasom sme však našli hneď spočiatku spoločný tón. Dnes sa domnievam, že ako psychológ ma mal „prečítaného“ už po spoločnom obede a po interview, ktoré som s ním nahral. Pookrial až vo vydavateľstve Bonnier , keď signoval svoju novú knihu Divé trhovisko a do môjho výtlačku vpísal: Milanovi Richterovi, s ktorým som sa rád stretol v Štokholme 7. nov. -83. Tomas T. Vyzeral ako Goethe v najlepších rokoch. Neskôr som si na to v básni Tomasove tváre spomenul takto: „Na jednej fotografii sa z neho díva / Goethe, práve pečatí, čo sa uzavrelo. / Vidiečan s vtáčím orchestrom pod pazuchou, // vravím si, keď ho vlak vezie k pianu / a vikinským hrobom.“
Tranströmer podpisuje svoju knihu Divé trhovisko (1983)
T. Tranströmer a M. Richter v lete 1986 pri runovom kameni na okraji Västeråsu
Hoci Tranströmer mal od svojho debutu 17 básní v r. 1954 šťastie na priazeň literárnej kritiky aj čitateľskej verejnosti (na každú jeho zbierku veršov vyšlo v severských krajinách sto až dvesto recenzií), hoci rád a často cestoval po svete a zúčastňoval sa veľkých i menších literárnych festivalov, predsa len musel prejsť kratším obdobím, a to na prelome 60. a 70. rokov, keď ho jeho kolegovia, rovesníci i mladší autori, kritizovali za „vlažný postoj k tretiemu svetu“, za „pohľad turistu“ v končinách, kde ľudia trpeli pod diktatúrou alebo zomierali od hladu a chorôb. Podľa nich by sa mal vyjadrovať priamo, bez metaforických ozdôb a jeho stanovisko by malo byť jasné. Tranströmer a jeho prívrženci poukazovali na mnohé básne (Palác, V delte Nílu, Lisabon, Z afrického denníka, Priateľom za hranicami, Hlboko v Európe atď.), kde pracoval s motívmi vojny, násilia, diktatúry, porušovania ľudských práv, no ani tak sa neubránil výčitke, že ako Švéd a Severan by sa nemal správať tak pasívne. Dnes vieme (vďaka publikovaniu jeho korešpondencie so severoamerickým básnikom Robertom Blyom), že jeho postoje voči akémukoľvek nepráviu, doma aj vo svete, voči Američanmi vedenej vojne vo Vietname boli oveľa demokratickejšie a morálnejšie než skutky vtedajších švédskych (a vôbec škandinávskych) maoistických či trockistických intelektuálov.
Priateľom za hranicami
I
Písal som vám málo. Ale to, čo som nesmel napísať,
puchlo a puchlo ako staromódna vzducholoď
a nakoniec odplávalo nočnou oblohou.
II
Teraz list leží pred cenzorom. Ten zažne svoju lampu.
V kuželi svetla vyskočia moje slová ako opice na mrežu,
kmášu ňou, utíchnu a ceria zuby!
III
Čítajte medzi riadkami. Stretneme sa o 200 rokov,
keď mikrofóny v hotelových stenách ostanú zabudnuté
a konečne smú spať, stať sa fosíliami vyhynutých sépií.
Tranströmer je vo Švédsku a vôbec na Severe nesmierne obľúbený. Jeho popularitu dnes možno prirovnať k obľúbenosti, akej sa v Československu tešil Jaroslav Seifert a akú mal na Slovensku Rúfus. „Vidiečan s vtáčím orchestrom pod pazuchou“, ako som si Tomasa zapamätal z prvého nášho stretnutia, však bol vo svojej mladosti výborný hudobník a istý čas uvažoval nad kariérou klaviristu. Hrával aj ako dospelý, aj ako starec. Hrával a hrá vždy s pasiou, s rozkošou. Počul som ho hrať veľa ráz: na piane vo Västeråse, kde býval v 80. rokoch, na klavírnom krídle v dome po starom otcovi-lodivodovi na ostrove Runmarö, v chráme sv. Sofie v Ochride, v byte na Stigbergsgatan v jeho rodnej štokholmskej štvrti Södermalm. Keď v novembri 1990 utrpel mozgovú porážku, po ktorej mu ochrnula pravá ruka, takmer znehybnela pravá noha a stratil schopnosť hovoriť, pokračoval v hraní ľavou rukou. Mnohí skladatelia mu poslali či osobitne preňho skomponovali skladby, vrátane Juraja Hatríka z Bratislavy, ktorý zhudobnil báseň Madrigal.
Madrigal
Zdedil som temný les, kam zriedkakedy chodím. Ale nadíde deň, keď mŕtvi a živí si vymenia miesta. Vtedy sa les dá do pohybu. Nie sme bez nádeje. Najťažšie zločiny ostanú neobjasnené aj napriek nasadeniu mnohých policajtov. Rovnako kdesi hlboko v našich životoch pretrváva veľká neobjasnená láska. Zdedil som temný les, ale dnes idem do iného, do jasného lesa. Všetko živé, čo spieva, vinie sa, trepoce sa a lezie! Je jar a vzduch je veľmi silný. Zložil som skúšky na univerzite zabudnutia a ruky mám rovnako prázdne ako košeľa, čo visí na šnúre na bielizeň.
Hudba je podstatným pilierom Tranströmerovej poézie. Zvuky, tóny, hlasy, aj ich protiklady, teda mlčanie, zámlky, ticho, sú stavebným materiálom mnohých jeho básní. C-dur nálada, allegro, lamento, prelúdiá... História s jej svetlými i temnými osobnosťami a udalosťami, výtvarné umenie a živočíšna ríša – to sú ďalšie piliere, na ktorých je postavená poetika autora označovaného ako „vrtuľník“ či „orol“, lebo z tej výšky, z tej perspektívy „mapuje“ často terén pod sebou a ostrými strihmi aj hladkými prechodmi kompletizuje kaleidoskop svojho sveta, aby ho predložil nám, čitateľom a ponúkol nám „hutnými a presvetlenými obrazmi nový prístup ku skutočnosti,“ ako znie zdôvodnenie, prečo Švédska akadémia udelila Nobelovu cenu za literatúru práve tomuto básnikovi. Sen, prebúdzanie sa zo sna, mŕtvi, čo ožívajú v sne – básnik-psychológ nás na svojom „obrovskom seminári snov“ učí, ako snívať, ako akceptovať minulosť s jej neviditeľnými mŕtvymi a neviditeľnými (lebo zničenými) mestami ako súčasť nášho bytia. Lebo TU A TERAZ obsahuje celú minulosť aj budúcnosť.
Kam zaradiť tvorbu čerstvého laureáta Nobelovej ceny? Vieme, že vo svojich začiatkoch nadväzoval na poéziu „štyridsiatnikov“, teda švédskych básnikov debutujúcich v 40. rokoch minulého storočia (Karl Vennberg, Erik Lindegren, no najmä u nás pomerne neznámy Ragnar Thoursie). Neskôr sa dal inšpirovať modernou lyrikou severoamerických kolegov. V kontexte poézie severských krajín má však Tranströmer výsadné postavenie. Podľa stáleho tajomníka Švédskej akadémie Petra Englunda „je jedným z najväčších žijúcich básnikov sveta. Hustota obrazov, priezračnosť a elegancia veršov povýšili jeho poéziu na tú najvyššiu triedu, kde nemá konkurenciu.“
Letná pláň
Veľa sme toho videli.
Skutočnosť z nás už zhltla dobrý kus,
ale konečne je tu leto:
obrovské letisko – dispečer sťahuje
z oblohy náklad za nákladom
so zmrznutými ľuďmi.
Tráva a kvety – tu pristávame.
Tráva má zeleného šéfa.
Hlásim sa.
T. Tranströmer a M. Richter na ostrove Runmarö (1999)
Toto je skrátená verzia článku, ktorý som napísal pre Lidové noviny (vyšlo 15. októbra 2011).
