Vlani v máji sa mala Akademie an der Grenze (Akadémia na hraniciach, medzinárodné zoskupenie manažérov, umelcov, učiteľov, duchovných, psychoterapeutov a lekárov), ktorej som členom, stretnúť v "meste hraníc", v Sarajeve. Predseda akadémie sa ma mailom spýtal, či nemám nejakú báseň s témou toho tragicky skúšaného mesta, vraj sarajevskí básnici ma pozývajú na autorský večer na počesť našej akadémie. Odpovedal som obratom, že nemám. Ale cestou od počítača mi utkvel pohľad na čiernej baterke s nápisom REMEMBER SARAJEVO. Tá drobná baterka už nebola funkčná, veď som ju dostal v r. 1994 na Zimných olympijských hrách v nórskom Lillehammeri - mal som ju položenú na pietnom mieste v pracovni, vedľa fotografií mojich blízkych a priateľov, ktorí odišli na druhý breh bytia.
Ten, kto pri -20°C prišiel na záverečný ceremoniál do areálu skokanských mostíkov v mestečku Lillehammer, našiel na svojom sedadle malú čiernu baterku a lístoček približne s týmto textom v angličtine: "Zažnite na záver tohto ceremoniálu svoju baterku na pamiatku mŕtvych a trpiacich obyvateľov olympijského mesta Sarajevo."
Chvíľu som držal baterku v ruke - chladný kov a biely vyrytý nápis mi túžili čosi povedať. Cestou k počítaču bola báseň už spolovice napísaná. Zvyšné verše si vynútil čudesný príbeh s dvoma postavami, ktoré boli o to grotesknejšie, že jednou som bol ja a druhou On. Našťastie sa to stalo uprostred sna, keď údajne naša duša putuje Neznámom. Nanešťastie práve v sne či na jeho hranici mali proroci svoje videnia.
REMEMBER SARAJEVO
Tej noci, z ničoho nič, mi zhasla naposledy baterka
s vyrytým varovaním REMEMBER SARAJEVO.
Bolo to cestou z cintorína s naklonenými kameňmi,
bolo to cestou do sna, kde stretávame mŕtvych,
bolo to pri sledovaní červotoča, čo zanecháva stopy
v mäkkej dužine času?
Tej noci sa mi prisnilo, že žiarivý hlas anjela
mi vyťahuje z ucha stáročnú tmu: „A zjaví sa ti Pán,
aby ti vyjavil tajomstvo...“
Vzápätí temná postava... spal som, a či bdel?
temná postava starca o dvoch paliciach. Bol to
žobrák, alebo vojnový vyslúžilec? Zastal rovno
nado mnou.
„Hanbím sa za všetky svoje zlyhania,
Osvienčim, Srebrenica, Sarajevo,
moje zázraky, moje anjelské voje
boli prislabé na ich železnú vôľu, šialenstvo,
na ich plyn, delá, granáty...“
„A na ich diabla?“,
uškrnul som sa. Toto je Boh Abraháma, Petrov Pán,
Boh krvavo kynožených sefardov a maurov,
Boh upaľovaných panien a inovercov? Toto je
Boh tvojich splynovaných otcov, zmasakrovaných
matiek, tvojich zneuctených sestier? „Pane, verím,
že nie si. Verím, že si raz bol a že už
nie si. Že si len svetlo hviezdy
vyhasnutej pred miliónmi rokov.“
„Hoci nemohúci, ustatý a starý, ale ja SOM,“
rozplakal sa starec a z očí mu padali
drobučké kryštály ako mŕtvi anjelici.
„Na tejto planéte si už iba slovo, magické slovo,
čo ohreje, ale nevzkriesi. Čo vzbudí nádej
a stíši žiaľ. Si veľký biznis, Pane, Tvoje akcie
stále úžasne vynášajú... Ibaže pre mňa, neverca,
si mŕtvy...“
Starec sa pomaly vzďaľoval, jeho palice
dve syčiace zmije. Prebúdzal som sa
a jasne pritom počul, ako za ním volám:
„Na tejto planéte sa Tvoje dietky, splodené
na tri pokusy, zabíjajú, lebo si, Pane, veľký biznis.
Nájdi si vo vesmíre inú planétku, sploď iné dietky,
buď Tvoje kráľovstvo tam naveky...
Ale vo chvíli blaha,
boh cudzích svetov, boss cudzích tvorov,
spomeň si na Osvienčim, remember Sarajevo.“
Apríl-máj 2007
(c) Milan Richter 2007
