Po prezentácii budú k dispozícii jednak výtlačky nových kníh (s príslušnou zľavou), jednak autorka a autor, aby vám do nich čosi napísali.
Každý z autorov prečíta tiež niekoľko básní. Neviem, čo bude čítať Dana Podracká, ale rád by som ju počul recitovať napríklad:
Pohár vody
Zobudila som sa uprostred noci,
pretože ma niekto požiadal v spánku
o pohár vody.
Ešte aj teraz počujem ten hlas, tichú
naliehavosť prosby, prichádzajúcej
odkiaľsi cez lupienok fontanely,
z lôžka chorého
alebo z popraskanej zeme pútnika.
Vstala som teda, prešla do kuchyne,
naplnila pohár a vypila ho
namiesto toho vysmädnutého,
ktorý už nemal telo,
a preto
bolo preňho veľmi ťažké
urobiť čokoľvek
bez pomoci.
Alebo túto báseň, pri ktorej mi vždy prebehne mráz po chrbte:
Vdova
Vdova po Vincovi Šikulovi,
priezračná Anna,
stojí uprostred kovovej konštrukcie tržnice,
medzi haldami ovocia, zeleniny a skla,
vyhnaná z raja.
Má sa tu stretnúť s mužom,
ako naposledy,
keď spolu jedli božskú uhorku
spustenú z neba.
Hľadá ho očami, pozerá k štyrom bránam,
nevšíma si hnijúci ananás a rajčiny
v plastovom vedre,
na dvoje rozkrojený melón,
plný čiernych jadier
v sladkej dužine.
Spočiatku je to nezvyčajné: Muž
prichádza znútra,
nohy jej vloží do topánok,
nadýchne sa a kráča.
Ja možno prečítam Milenky, báseň, ktorú som napísal pred 30 rokmi a ktorá bola možno kedysi uverejnená v časopise, no nikdy v niektorej z mojich kníh:
Milenky
Aby sa mužom išlo do lásky
tak zadosťučinene, poľahky a slastne
ako mŕtvemu pápežovi do neba,
vymyslel pánboh milenky.
Ich mienky
na ženy ich milých naženú
niekedy mužom strach, veď takto vrah
po čine vraví o svojej obeti,
dobre ti tak, dobre ti u mňa bude, ak
zaplatíš, ak zaplatíš mi dvojníkom.
O čo sa tamtí rozčesli,
tým ony ako ihlou vedia, steh
za stehom, a sú už zase celé,
oblé a bez jazvy a bez rizika v tom?
A vedia čakať, nerepcú,
ak nepríde už, neotvorí pero
a nenapíše moja vzdialená,
ešte vždy tvoje kolená mi tlačia rebrá…
Hoci ju zradil, s diablom prehral,
nebude doma nikdy celý,
včely mu uleteli, úľ bez medu
len prázdnom nenávistne hučí,
na láske-mulici, ktorá už nechce ťahať,
voľky-nevoľky sa za ňou bude hnať,
smiešny a hlúpy, rečiam napospas,
do metra ako pekla zíde, dom, dušu,
syna stratí…
A neobzrie sa ani raz.
September 1978
A potom zrejme prečítam jednu z najnovších: Túlavé psy v Granade - vznikla po návrate z festivalu poézie v nikaragujskom koloniálnom mestečku Granada:
Túlavé psy v Granade
sa prechádzajú námestím, kde staccato básní
vystriedali rytmy trúbky, harmoniky, bubnov,
Godoy a krojované krásky, tance bosých nôh,
pes za psom prejde popred nás, pružne
a nenáhlivo, úzka tvár sa zabára do tmy
ako do sna, áno, tie psy sú naši mŕtvi vo sne,
čo po očku nás pozorujú, kým mĺkvo
prejdú popri nás, nepristavia sa, miznú,
a len čo sa nás zmocnia rytmy, krásky, tance,
hneď sú tu, znova sa vracajú tou istou cestou
popred nás, kožušina a pohlavie sa ligoce,
akoby sa v tej tme omočili v rose, pyšne sa
nesú bosé po teplej dlažbe námestia,
v ich úzkych tvárach tušiť tajomstvo pošepnuté
v tme, v inom svete, áno, sú to duše našich
mŕtvych, čo na okamih našli živú podobu,
túlavé, kdeže túlivé, tvory, tváre bez sĺz,
nemo si šepkám Helena, mama, Peter,
Gerhard... Eta... Rišo... viem, že sa nepristavia,
keby sa pristavili, tajomstvo pošepnuté v tme
by som pochopil zaraz a dokorán,
ja zatúlaný medzi nich, túlavý pes
kdesi na onom konci bytia.
Granada, Nikaragua február 2008
Dunajská Lužná 18. mája 2008
"Zatúlaný pes" a poetka, ktorá núka pohár vody komusi bez tela - my dvaja vás v utorok 8. júla radi o 17.00 uvidíme v čitárni U červeného raka. Vraj aj keby pršalo... Vtedy sa dá počúvať kdesi pod klenbami... Bude to romantické - pod kupolou plnou tajomstiev dokorán.
