Pacifik a pláž Acapulca ma v polovici októbra každé ráno privítali takto vábivo (pohľad z balkónu "mojej" izby na 11 poschodí):
Vlhkosť bola takmer absolútna a už o ôsmej takých 30°C. Našťastie v kongresovej sále hotela Emporio vládol príjemný klimatizačný chlad. Na slávnostnom otvorení kongresu sa všetci správali slávnostne (vpredu maďarský básnik István Turczi s manželkou), niektorí však už zarána zívali (v treťom rade flámsky básnik Germain Droogenbroodt - žeby po preflámovanej noci?).
Zaznela mexická hymna, napochodovali vojaci so zástavami, po bokoch stáli zboristky, kmitali hostesky v ružových tričkách, prezident Svetovej akadémie umenia a kultúry (z Indie) vyzval "básnikov sveta", aby boli ešte družnejší a zápasili svojimi básňami za skutočný mier a humanitu (počúvali sme tie jeho prejavy posledných 15 rokov, na tomto kongrese /sme/ ho mali konečne odvoliť a zvoliť nové vedenie). primátor mesta Acapulca v kockovanej košeli s krátkymi rukávami sa pokúsil vstúpiť básnikom až do ich tvorivej duše...
a potom (či o deň nato?) prišli na rad aj ocenenia, také aj onaké, všetky však netrpezlivo očakávané. Mne "prischla" prvá cena v súťaži o najlepšiu báseň v angličtine či v preklade do angličtiny - bola to súťaž anonymná a prebehla v auguste-septembri, takže 13. októbra som sa smel potešiť najprv z pohľadu na klasicky krásnu ružu zo striebra a potom z pocitu, že ju budem vlastniť, pokým ju niekde doma v tom neporiadku šťastne či nešťastne (ako sa to vezme?) nezaložím. Na podstavci tej ruže je vyryté moje meno, a tak by sa odteraz mala ruža viazať k môjmu menu, ako sa od 20. rokov minulého storočia viaže k menu môjho posvätného vzoru Rilkeho.
Aj takéto trápne pocity, že pózujete ako dáka s prepáčením celebrita, som musel zažiť - našťastie ich nebolo veľa. To ďalšie pózovanie totiž bola skôr recesia: Akýsi acapulský maliar na základe fotografií nakreslil megaobraz s tvárami básnikov, čo dosiaľ zorganizovali svetový kongres básnikov. Ocitol som sa tam aj ja, za kongres v r. 1998. Vtedy som mal ešte čiernu bradu a staromódne okuliare. Teraz som si v kongresovej hale k svojmu (pred)obrazu čupol a vzniklo čosi na spôsob "Ako nás premaľúva majster Čas".
Slovensko bolo na acapulskom kongrese v "silnej" zostave, boli sme tam až dvaja autori. Okrem mňa ešte Juraj Kuniak, básnik, podnikateľ a kedysi aj horolezec, ktorého knihy básní i prózy sú krásne a úhľadné ako táto fotografia, kde Juraj pózuje po "ceremónii svetla" (28 účastníci, vždy po jednom z jednej krajiny, vytvorili reťazec so sviečkami - celkom som tomu symbolu neporozumel, ale myslím, že kvôli tomu ma do Mexika ani nepozývali):
Nejdem vás unúvať programom kongresu, ani publikovaním básní, ktoré na druhom konci sveta zazneli (tú moju víťaznú - "Pýtal si sa jej..." nájdete na str. 269 v mojej knihe TAJOMSTVÁ DOKORÁN... nie, naozaj si ju nemusíte ísť kúpiť už dnes), radšej vám ponúknem tucet či možno aj tri tucty fotografií: niektoré budú zo starého, koloniálneho námestia Acapulca, iné z pokongresovej cesty do mesta striebra Taxca (tam vyrobili aj moju striebornú ružu, za čo som sa osobne poďakoval tamojšej primátorke), do Mexico City, do pútnického miesta Guadalupe (s davom Indiánov a miešancov - vďačné to objekty môjho fotoaparátu Sony) a na miesto predkolonizátorskej kultúry "ľudí z Teotihuacánu".
Začnem však pri našom hoteli najusilovnejšou a najsympatickejšou čašníčkou, ktorá sa nás neskoro večer na beach party do omrzenia vypytovala, aký nápoj si ešte dáme (bolo to "all inclusive", takže ani ja som nemal ostych).
Tomuto chlapcovi som chcel dať desať pesos (asi 20 Sk), ale hrdosť mu nedovolila vziať peniaze bez protislužby. Protislužbou boli teda 2 škatuľky žuvačiek a tento úsmev do objektívu fotoaparátu.
Panna Mária v tej podobe, ako sa údajne zjavila v polovici 16. stor. istému pastierovi na tomto mieste v Guadalupe. Pútnické miesto navštívil aj pápež Ján Pavol II.
Pyramída Mesiaca v Teotihuacáne (fotografované z najvyššej plošiny pyramídy Slnka)
Pyramída Slnka - pri výstupe na samý vrchol si možno "dobýjať" energiu, ak si ľahnete na kamene. Mne to nepomohlo, ale nakoniec som zvládol aj vrchol tejto pyramídy, aj celý pobyt v krajine, ktorú si už nebudem pamätať iba pre tequilu, acapulskú panorámu pobrežia, ale aj pre úžasné tváre (a v nich vpísaný ťažký osud) pobožných Indiánov, ktorí pred krvavými rítmi a rituálmi svojich predkov (vytrhávanie srdca zaživa, obetovanie detí a pod.) dávajú (a myslím, že napriek chudobe veľmi radi) prednosť Panne Márii a jej milosrdenstvu. Nám bezbožníkom možno návšteva Guadalupe a jej kostolov nepomohla, ale pre veriacich to určite bol vrchol tohto putovania do Mexika. A v istom zmysle vlastne aj pre mňa, o čom - ako dúfam - podali svedectvo aj tieto fotografie.
