Ulity a ich majitelia. Fantázie a prízemná skutočnosť. Navonok idylický rodinný život a nevera ako vyšitá. Listy, spovede, rozpísaný román? Čo všetko v knihe ešte nájdeme?
Napríklad fikciu, aká sa môže "zatúlať" do hlavy aj sporiadanému stredoškolskému profesorovi:
Natiahla som sa na deku, uľavilo sa mi. Povolila som svaly a ona ma pomaly, veľmi pomaly olejovala, či skôr masírovala. Nezabudla ani na kúsok môjho tela vzadu. Aj stehná a lýtka mi natierala, pošteklilo ma to, keď zašla prstami na vnútornú stranu stehien, aj pŕs sa mi dotýkala zboku, ako som ležala, ale veľmi opatrne, veľmi jemne. Takmer ma to uspávalo...
„Mám pokračovať ďalej? Nejako mám z toho zmiešaný pocit, asi som zašla priďaleko." Zrazu zneistela.
„Akože? Veď to ťa možno nejako dusilo, trápilo. Či nie? Ak takéto zážitky človek zo seba dostane, uľaví sa mu na duši," prechádzal jej zľahka dlaňou po čele, jemnom nosíku i trocha vysušených perách.
„Myslíš? Mne že by sa uľavilo na duši? Práve mne? Och, keby to len bolo možné!"
„Všetko je možné! Tu a teraz! Stačí len pokračovať!"
„Pokračovať!" vzdychla si ťažšie, ako by čakal v tej nahej chvíli.
„Tak dobre, skúsim, lebo to už bude ťažké, to už bude veľmi husté. Aby si nebanoval, že si ma dostal do úlohy Šeherezády."
„Ale skvelej Šeherezády, to musím potvrdiť!"
„Tak dobre teda..." vzdychla si a akoby sa schúlením do jeho náruče o čosi zmenšila, akoby z nej čosi ubudlo.
„(...) Ležali sme v objatí, už som sa utíšila, aj ja som jej opätovala bozky, to bola iná neha, boli to skôr bozky z bezradnosti, aby som tú chvíľu nenarušila. Až po hodnej chvíli sme sa obliekli, zbalili deku a odišli, starého otca sme nechali spať, asi mu zachutilo ríbezľové vínko, že tak tuho zaspal a odfukoval ako v najhlbšej noci. Napísali sme mu lístok s odkazom a pozdravmi. Po ceste Tereza vytiahla dve hrušky, jednu mi podala a uprene sa pritom na mňa zadívala. Zjedli sme ich bez slova. Prišli sme domov ako zvyčajne, nikto si na nás nič nevšimol. Tri dni bola ešte Tereza u nás, rozlúčili sme sa ako najlepšie priateľky. Po 21. auguste emigrovala. Ja si z tých čias z politiky absolútne nič nepamätám. Viem len, že sa viac počúvalo rádio, zháňali sa noviny, otec s mamou alebo s rôznymi návštevami sa prudšie bavili či hádali práve pre politiku. S Terezou sme sa už nikdy nevideli. Posielala len pohľadnice k Veľkej noci a k Vianociam. Nemala som potrebu jej písať a vôbec mi vtedy nenapadlo, že by mohlo byť podozrivé písať si s emigrantkou. Zomrela na leukémiu," zakončila príkro svoje rozprávanie a Róbert, rozochvený pri nej na najvyššiu mieru, počkal, kým sa rozhodli opäť pomilovať.
V prelomových časoch nepracuje naplno iba fantázia, ale k slovu sa dostávajú aj potláčané názory, ba aj potláčané spoločenstvá. Znova iba drobná ukážka z románu V ulitách:
(Boris Knutel)
Časy hustnú, jednoznačne. Ale mne leto veľmi nesvedčí, a toto už vonkoncom nie. Nevedel som v sebe potlačiť stále tlejúce spomienky na Svetlanu, dokonca som sa hanebne bol pozrieť na nich, ako vchádzajú na radnicu a vychádzajú stade už ako manželia! V čiernych okuliaroch a ľahkom klobúku po otcovi! Ako nejaký trápny mafioso, došľaka! Veď už je to viac než rok, čo sme obaja spálili za sebou mosty! Čo mi to stále máta v hlave?! Nezvládol som to, nezvládol! Ako inak sa to mohlo skončiť?
Neviem, či strávim aj ďalšiu nečakanú ponuku. Mal som už všelijaké návštevy, či ohlasované ako pracovné, alebo prezentované ako súkromné, ktoré sa potom premenili na čisto pracovné. Tú z utorka poobedia neviem zatiaľ nikam zaradiť.
„Som inžinier Augustín Hanečko," predstavil sa mi starší muž distingvovaného výzoru a pevne mi stisol ruku, čo som pokladal dobré znamenie. Som celý nesvoj z ľudí, ktorí vám pri stretnutí podávajú pravicu ako zdochnutú rybu. Tento človek mal evidentne v sebe akýsi zvláštny náboj. Ale ešte niečo ma uviedlo do stavu napätosti, neurčitý pocit, že tohto muža nevidím v živote po prvý raz.
„Bol by som rád, keby ste si moju návštevu nevysvetľovali zle," pokračoval tichým, no rozhodným hlasom. Nezmohol som sa na nič iné ako na to, že som ho počúval napoly zhypnotizovaný, no v duchu som sa jednostaj potreboval vrátiť niekam, do nejakého času či priestoru, do situácie, v ktorej sa na sto percent vyskytoval aj tento tajnostkársky muž.
„Poznám vašu prácu, vaše články, štúdie i odborné zámery." To už bola konkrétnejšia, ale aj znepokojujúcejšia informácia. Inžinier, a s takýmito záujmami?! To nie je celkom bežné... Ale kde som ho už, došľaka, videl?!
„Nie som v našom meste a v okolí sám, čo sa zaujíma o vás." Táto veta ma zamrazila, tá formulácia sa priveľmi blížila k situácii, ktorá nedávno vystrašila nášho riaditeľa. Tajomne pôsobiaci muž zrejme na mne vybadal, že som pri jeho slovách spozornel, zľahka sa usmial a pokračoval trocha menej oficiálne: „Pochopiteľne, nie tak, aby ste z toho mali zlý pocit. Zaujíma nás okruh vašich profesionálnych záujmov, nasadenie, s akým sa venujete svojej práci, a najmä vaše jednoznačne pevné morálne krédo, ktoré z vás robí človeka na úrovni..." Bolo to akési potuteľné mazanie medu, dobre sa to počúvalo, ale stále mi nebolo jasné, kam vlastne mieri. Potom to však prišlo.
„Budem otvorený. Neviem, či vás to prekvapí, možno máte dostatok informácií aj z neoficiálnych sfér. Obnovujeme činnosť lóže slobodomurárov. Domnievame sa, že prichádza vhodný čas, aby sa aktivizovali najšľachetnejšie myšlienky a zámery, ktorých nositeľmi sú práve majstri..." Tak toto som teda nečakal! Vyznávači uhlomeru, kružidla a slova Božieho chcú byť zasa na scéne! Ale to je nezmysel, oni nikdy neboli na scéne, boli vždy decentne v zákulisí, boli - a ako! O tých na Slovensku viem žalostne málo, ale môjmu hosťovi to nemusím hovoriť. Nech pokračuje, nech trocha odkryje karty!
„To myslíte vážne? Slobodomurári? Nie je to, ehm, nebezpečné?! Na nich mal každý režim ťažké srdce."
„Režim! Čo je to režim, pán doktor? Má zmysel túto problematiku obmedzovať na starosti s akýmkoľvek režimom? Naše účinkovanie bolo, je a bude nadčasové!" s ohňom v hlase pritvrdil pán inžinier.
Hm, s tými tromi časmi máme svoje špecifické skúsenosti. Aj o Leninovi mali platiť všetky tri časy, ale určite nebudú... Nebudú! Nemôžu, nesmú! A hop! Už som si spomenul! Pohreb pána profesora Brtníka! Tento muž bol medzi prvými z hŕstky kondolujúcich a profesorova dcéra sa vôbec nečudovala jeho prítomnosti, účasť tohto človeka brala ako čosi samozrejmé, ako od niekoho z rodiny či okruhu blízkych známych. Lenže takí predsa vo svete pána profesora vtedy neboli! Neboli?! Nuž... Asi som toho vedel o jeho osobe menej, než som si doteraz myslel. A s týmto mužom odchádzali potom z cintorína ďalší dvaja muži, ktorí sa vynorili odkiaľsi spomedzi náhrobkov a pôsobili ako nenápadná osobná či telesná stráž. Mal som to teraz pred očami ako momentku zo zabudnutého filmového žurnálu. Ktovie, či ho teraz nečakajú v aute pred budovou...
„Vieme, že ste nabrali odvahu a vyhľadali jednu zápisnicu v archíve. O Akcii K. Viete, čo mám na mysli," trocha stíšil hlas, naklonil hlavu a vo mne riadne hrklo, srdce mi skočilo do hrdla. Je to provokácia! Zápisnica o priebehu likvidácie františkánov v ich kláštore! Dobre ukrytá, dobre uložená, viem o nej z múzea vlastne len ja, dočerta... Využil som vtedy veľkorysosť riaditeľa archívu Kockoviča, keď ma nechal hľadať nejaké listiny súvisiace s prístavbou budovy múzea, pôvodne vymyslenej a realizovanej najmä zásluhou Jurkoviča a Blahu staršieho. Z archívu som si vtedy odniesol pár strán textu, klepaného perličkovým strojom na tenučkom papieri, ešteže tam boli tie kópie dve! Ktovie, kto vtedy nariadil písať také chúlostivé veci hneď v niekoľkých kópiách? Zaúčinkoval vo mne vtedy neuveriteľný orientačný zmysel, akoby som sa v tých priestoroch, františkánskych celách, kedysi dávno pohyboval. Nebodaj by som mal vážne uvažovať o teóriách súvisiacich s reinkarnáciou! Ťažko uveriť, že som bol v minulom živote takým mníchom! Práve ja! Ale ako je možné, že to vie tento neznámy a určite nebezpečný pán?! Viedol s nebohým profesorom iné rozhovory ako ja? A hlavne dôkladnejšie? A mohol Brtník niečo vedieť práve o Akcii K? Bolo by to možné? Čo to na mňa ktosi ušil? A takýmto spôsobom? Ale starému pánovi som sa predsa nespovedal o svojich mimomuzeálnych aktivitách, tobôž nie o Akcii K. Také čosi by mi neprišlo na um. Aký prečudesný prepletenec!
Musel mať špeciálny psychologický inštinkt, lebo hneď dodal, vidiac moje zdesenie: „Nebojte sa, pán doktor. Nie sme vašimi nepriateľmi, naozaj. Sme na rovnakej strane. Ste ušľachtilý, čestný človek. Práve takých potrebujeme, oslovujeme ich postupne a opatrne. Naozaj mi môžete dôverovať."
Dôverovať! To je asi to najťažšie, s čím sa v poslednom čase tak kruto potýkam. (...)
Po básnických knihách J. Zambora, V. Prokešovej a A. Ondrejkovej, po prozaických knihách K. Rybovej a I. Čičmanca - a popri veľkom projekte 16-zväzkového Diela Milana Rúfusa - to bude prvý román slovenského autora v mojom vydavateľstve. Nezabudnute si ho pozrieť v kníhkupectvách.
