Na ukážku dve Rilkeho rytmicky a rýmovo "viazané" básne spred jedného storočia a dve jeho básne, ktoré vznikli o čosi neskôr: napísané voľným (ale zároveň myšlienkovo a metaforicky úžasne previazaným a záväzným) veršom.
Nič viac, nič menej: Čítajte a skúste za prekladom (preklad je vždy iba priblíženie sa k sile a kráse originálu) objaviť to, z čoho sa skladá ozajstná poézia.
Rainer Maria Rilke
Leopard
v Jardin des Plantes, Paríž
Zrak unavilo mihotanie mreží,
nič neudrží, všetko padá späť.
Zdá sa mu: vôkol tisíc mreží beží
a za tisícmi mreží nie je svet.
Mäkký krok pružných, pevných láb, čo prejdú
v najužšom kruhu kruh, to krúženie,
je ako sila v tanci vôkol stredu,
kde veľká vôľa zmámená sa pnie.
Len zavše závoj zreníc obozretne
sa odhrnie… Dnu obraz vojde žiť,
napnuté ticho svalov vzruší, pretne…
a v srdci prestane ním byť.
1903
Skúsenosť smrti
Nevieme nič o tomto odchádzaní,
čo bez nás koná. Niet v nás odvahy
prejaviť obdiv, nenávisť, ba ani
náklonnosť smrti, ktorú zohaví
tragická žalosť maskou po plači.
Svet má dosť rolí, ktoré hráme ďalej.
Kým trápi nás, či páčilo sa v sále,
aj smrť hrá, hoci tá sa nepáči.
Po tvojom odchode však na tú scénu
pás skutočnosti vtrhol trhlinou:
skutočná zeleň, zeleň nad zelenú,
skutočné slnko, les aj s dolinou.
Naďalej hráme. Ťažko naučené
odriekajúc a tlmiac závraty
gest... Ale tvoje bytie, odlúčené
od nás i našej hry, nás zachváti
zavše tak mocne – blysne ako blesk,
ako vedomie o tej skutočnosti –
že chvíľu hráme v oduševnenosti
život a nemyslíme na potlesk.
Capri 24. januára 1907
(napísané na pamiatku grófky Luise Schwerinovej, ktorá zomrela 24. januára 1906)
„Muž musí zomrieť, lebo ich pozná"
(Papyrus. Z výrokov Ptah-Hotepa, rukopis asi z r. 2000 pr. Kr.)
„Muž musí zomrieť, lebo ich pozná." Zomrieť
pre nevýslovný kvet ich úsmevu. Zomrieť
pre ich ľahké ruky. Zomrieť
pre ženy.
Kiež ospevuje mládenec tie smrtiace,
keď mu tam hore putujú priestorom
srdca. Zo svojej kvitnúcej hrude
kiež velebí ich:
nedosiahnuteľné. Ach, aké sú cudzie.
Ponad vrcholce
jeho citu vychádzajú a vlievajú
omamne premenenú noc do opusteného
údolia jeho náruče. Šumí
vietor ich výstupu v lístí jeho tela. Blyštia sa
jeho bystriny, miznúc v diaľke.
Ale muž
kiež mlčí, zhrozenejší. On, ktorý
neschodne blúdil celú noc v pohorí
svojich citov:
kiež mlčí.
Tak ako mlčí námorník, ten starší,
a prekonané hrôzy
v ňom hrajú ako v chvejúcich sa klietkach.
Paríž júl 1914
Vysadený na vrchoch srdca. Hľa, aká malá,
pozri: posledná osada slova, a nad ňou, hľa,
takisto malý, už posledný
majer citu. Spoznávaš ho?
Vysadený na vrchoch srdca. Kamenistá zem
pod rukami. Aj tu zrejme
čosi zakvitne: Z nemého zrázu
vykvitá nevedomá burina, a spieva.
Ale ten, ktorý vie? Ten, ktorý už začal vedieť
a teraz mlčí, vysadený na vrchoch srdca.
Zrejme tam v blahom vedomí sa poneviera
nejedno zviera, nejedno horské zviera,
chodí si isto chodníčkom, postáva. A veľký vták
v bezpečí krúži vôkol vrcholov, čo rýdzo odmietajú. – Ale
vydaný napospas, tu na vrchoch srdca…
Irschenhausen 20. septembra 1914
Preložil Milan Richter
(z knihy VYSADENÝ NA VRCHOCH SRDCA, 1999)
