Nájsť taký talent medzi stovkami píšucich stredoškolákov a vysokoškolákov (ktorí publikujú aj na svojich SME-blogoch dobré i slabšie veršíky, prózy, fejtóny, cestopisy a postrehy) je určite nesmierne ťažké. Mne sa to podarilo preto, lebo som nehľadal ja, ale talent (talentovaná autorka) si našiel/našla mňa. Aby som sa neopakoval a neskreslil svoje vtedajšie pocity, poviem vám cez svoj doslov ku knižke SVITÁ, A EŠTE NEBOLA TMA (MilaniuM, 2006 - mimochodom, túto knižočku ešte dostať v Artfore a iných dobrých kníhkupectvách) to podstatné, čo som vtedy pri objave talentu, ktorý "vonia od hlavy", cítil a čo bolo treba napísať:
Namiesto postrčenia na cestu
Je dobré vykročiť na úsvite s nádejou. Je dobré mať pred sebou cieľ (nemusíte ho vidieť, ale nie je za horami, za dolami) a nevykročiť s prázdnymi rukami. Potom sa nekráča ťažko, aj keby bremeno, čo ste si na cestu naložili, bolo ťažké.
Neviem, či o tom mala potuchu dievčina, ktorá mi niekedy v januári 2005 poslala asi desať strán textu a list, kde napísala približne toto: „Posielam Vám nejaké svoje aforizmy a texty. Ak Vás zaujmú, odpovedzte mi na túto mailovú adresu. Ak sú zlé, hoďte ich do koša.“
Nehodil som ich do koša, a hoci veľmi nerád posudzujem literárne pokusy kohokoľvek, aforizmy dievčiny, ktorá tuším ani neuviedla svoje meno, ma zaujali. Možno preto, lebo iba nedávno som preložil aforizmy a krátku prózu F. Kafku a tieto niekoľkoriadkové texty sa mi nevideli o nič horšie. Ba akoby boli sviežejšie a odvážnejšie, aj keď nezapierali kafkovsky osobitý spôsob nazerania na skutočnosť. Nie všetky boli dobré, niekde zo slov trčala naivita, experimentálne texty písala ešte neskúsená ruka... Odpovedal som a nasledovala výmena emailov. „Ešte teraz mám problém tomu uveriť, nečakala som toľko pozitívnych zistení, myslela som, že som na tom horšie. ... Mám čerstvých osemnásť... Bohužiaľ, Canettiho som nikde nezohnala, ale Wilda som na Vaše odporúčania zatiaľ aspoň jedného prečítala. A samozrejme, Kafku tiež.“ Neskôr som Katku Rybovú, študentku zo Smoleníc, pozval čítať v Aule Trnavskej univerzity na podujatí Festivalu Jána Smreka. Sedela drobučká vedľa mohutného nórskeho spisovateľa Thorvalda Steena a zvonivým, istým hlasom čítala svoje aforizmy. Ak mala trému, nedala ju znať.
Takto sa mi javí aj ako autorka. Nedá znať, že sa bojí, že ide s kožou na trh. Pravda, zatiaľ ide na trh s kožou tak trocha neosobnou, ale spolu s F. Kafkom vie, že „každý deň aspoň jeden riadok“, čo napíše, bude mieriť na ňu. Trúfa si, hoci sa bojí. Určite veľa škrtá a zahadzuje, lebo do knihy mi poslala už iba zrelé veci. 19-ročná dievčina so záujmom o divadlo, históriu, judaizmus a kresťanstvo, filozofiu – a akože inak, o literatúru. Nech sa jej na ten „trh márnosti“ nekráča priťažko. Vykročila na úsvite a to, čo prináša, má svoju váhu. Alebo ťarchu, ak chcete.
Nate, pažraví vlci-kritici! Na, lačný čitateľ!
MR
Vám, lačným čitateľom, predhadzujem-núkam-darujem trocha toho kafkovského muesli - od Kataríny Rybovej, dnes už študentky Filozofickej fakulty UK, kde si Kafku aj Canettiho musí naštudovať - a iste to aj s láskou urobí, až nadíde čas. A ponúkam vám tiež zopár ilustrácií Evy Takácsovej, iba o čosi (od Kataríny) staršej dievčiny, dnes už možno absolventky štúdia architektúry na TU v Bratislave.
KATARÍNA RYBOVÁ
Mladá žena vešala na dvore bielizeň. Plachty, nočné košele a plienky viali vo vetre, práve pripínané kusy odevu sa pod jej rukami nadúvali a brblali ako vzdorovité dieťa. Jej sukňa si občas dovolila to isté a ruky mali veľa roboty. Skákali zo špagátu na sukňu, ktorú bolo treba rýchlo umlčať. Dvor bol totiž obrátený do ulice a jasnobiela bielizeň priťahovala zraky okoloidúcich. Ľudia však vedeli, že sa majú dívať na mäkké bledé ruky, belšie než čerstvo vypraná bielizeň, čisté ako Boh, Božie ruky.
SVITÁ, A EŠTE NEBOLA TMA
Chlapci ešte vždy lezú po stromoch, zhadzujú krvavé lesklé čerešne dievčatám, ktoré s lačnými očami hľadia dohora a predstavujú si, ako sa im celý strom aj s chlapcami zmestí do pahltných úst.
***
Znova a znova sa umývam vo svätenej vode, ale počas celého dlhého úkonu už viem, že kým uschne posledná kvapka, zúrivé roztoče mi vyhryzú tvár.
***
My, osamelí elfovia, večer ožívame, aby sme mohli v noci vyplaviť ľudskosť a nasiaknuť rozprávku. Tá je však smutná ako krvavé nohy baletných tanečníc.
***
Po akej bylinke voniaš, Pane?
Mala by som záhradu. Krhly plné vody by stáli pri každej hriadke, burina by sa nestačila ani nadýchnuť. Len mi prezraď, Pane, po akej bylinke tak voniaš?
***
Nie že by ste to tu nemali pekné, to nie. Nádherná záhrada, všade stromy a kvety, vôňa ovocia, vtáky spievajú ešte živšie ako zvyčajne. Ale predsa tu niečo chýba. Had, ktorého ste vyhnali.
***
Žalospevy si ticho ustlali na našich hlavách. Chvíľami zakvília, ale inak o sebe nedajú nijako vedieť. Sú plaché ako minúty pred rozlúčkou, porcelánovo krehké. Čakajú, že si ich všimneme skôr, než príde netalentovaný básnik, uchmatne ich a posype nimi svoje básničky.
***
Včera sme si spievali hosana, dnes sa všetci vešiame na jeden konár podľa pravidla: „Kto včera kričal najhlasnejšie, ten môže dnes odvisnúť ako prvý.“
***
Človek nevidí za roh. Ako je potom možné, že všetci, aj tí bojazliví a opatrní, sa tam ustavične vrhajú vrahom pod nôž?
***
Krv a mlieko. Krvou ťa nakojí, mliekom ťa umyje.
***
Zotrvačnosť minulých životov je to jediné, čo nás posúva dopredu.
***
Je noc a ty zase nespíš. To, čo vonku breše a zavýja, ti prevŕtava hlavu a posteľ je plytká.
***
Zaspávame bez modlitby k sebe. To je najzrejmejší dôvod, prečo sú naše sny plné chladných čepelí nožov a presne mieriacich lukov.
***
Začala som sa obrusovať, ale nie je to dokonalé. Som nespokojná, a hoci viem, že sa dopracujem až ku kostiam, nedám si povedať – zužujem možnosti a presekávam sa k jadru.
***
Vždy, keď hodiny odratúvajú posledných desať sekúnd, čakám, že sa stane niečo veľké a tragické. Srdce vo mne behá ako poplašený králik. Ale potom sa iba čísla trochu poprehadzujú a celé sa to opakuje, znova a znova, bez náznaku niečoho nezvyčajného. Len ja si neviem zvyknúť na ustavičnú stratu, na večné približovanie sa k nule.
***
Na riadne rozhrešenie treba vždy dvoch: teba a tvoju vieru.
***
Kúpila som si všetkých desať prstov známeho klaviristu. Uložila som ich do vitríny. Je to krása, celé dni sa na ne môžem dívať a podvečer, keď vonku sadá tma, ich tíško a pozorne počúvam.
***
Sme takí ťažkí a nemotorní, že sa musíme modliť za svoje budúce hriechy, aby sa nám chodidlá prosbami odlepili od zeme. Ale každým krokom nás naše túžby po hriechu zamotávajú do vopred pripravovaných ospravedlnení.
***
Topí sa ľad, topí sa sneh, len naše slzy mrznú, naše vlasy sa obaľujú ľadom, každým slovom maľujeme parou z úst jar.
***
Babylonská veža rastie do neba. Prší, ba aj blesky sa zjavili, robotníci však bez prestania kladú kamene na kamene. Pracujú mlčky, aj tak by jeden druhému nerozumeli.
***
Stokrát už bolo povedané: Jej hitlerovské fúzy nevyzerajú dobre. Mala by sa oholiť.
***
Na konci nie je priepasť. Na človeka čaká len čaša vína a voľba, či ju vypiť a čakať na pravdu, alebo vyliať víno a pravdu hľadať v pôde, ktorá ho vsiakla.
***
Adam obliekol Evu až po uši. Zavinul ju do vlčej kože. Nemohol už zniesť, ako sa od hanby obmotáva svojimi vlasmi. Keď zistil, že na Evu preskákali všetky blchy z kožucha a že sa neprestajne škriabe, prišlo mu ľúto, že je zrazu taký bezmocný.
***
V hniezde vysoko na komíne, tam sa z krehkého vajíčka vyliahla melanchólia, beštia jedna, a plachtí nám nad hlavami. Koho si obľúbi, tomu niet rady, tomu niet pomoci.
***
Beda, sme už raz ľudia, teda bojujúce a častejšie víťazné než prehrávajúce zlo.
***
Hľadám cestu, nachádzam len pasce.
***
Všade okolo mňa šošovica zmiešaná s prosom. Ale môj holub strážny neprestajne lieta s poštou, aby mi doručil nepodstatné správy o počasí.
***
Tak ako sa v každom puku vlčieho maku ukrýva princeznička s nariasenými sýtočervenými sukňami, tak vo mne drieme nostalgia za neprežitým a nahlas chrápe.
***
Myši si každú nedeľu spokojne vykračujú s mačkami na špagátoch.
***
Všetky hriechy, aj oľutované, hoci tie menej štrngocú, neťaháme za sebou, ale tlačíme pred sebou.
***
Žabky sú hodené.
***
Sny obalené v perleti, skutočnosť v hmle.
***
Doma pán, na ulici sluha.
***
Kohút na hnoji, človek na stroji.
***
Na jazyk sa stále derú silné slová. Ale všetko sa dá opísať tichým šumením lístia v korunách stromov.
TVÁRE NA JABLONI
Jedného dňa na mňa zletia všetky knihy z políc a zasypú ma. Tie s pevnými väzbami ma prefackajú, ostatné mi napchajú do úst pokrčené strany alebo z nich vyskočia slová a budú na mňa neznesiteľne kričať. Nie som si istá, či to bude mať presne takýto priebeh, ale niečo určite kujú. Keď nemôžem spať, počujem, ako si čosi šušocú. Z noci na noc je ich vrava odvážnejšia a agresívnejšia. Z extrémneho buričstva upodozrievam najmä Dostojevského a Tatarku. Začínam mať už ozajstný strach, tie tajné nočné dohováračky sú veľmi nepríjemné. Možnosť, že pokojne spia a že celý rámus spôsobujú myši, ktoré ich vyhrýzajú, mi pripadá oveľa menej pravdepodobná. Pre Franza Kafku :
Jeho slovo si ležérne hovie v chráme na oltári a z času na čas prijme hostí. Niet v tom však ani zamak samoľúbosti, jeho postavenie je dané vyššou mocou.
Moje slovo sa po dlhom zvažovaní, prehodnocovaní a sebapoznávaní predsa len odváži zaklopať na mohutné drevené dvere. Keď sa otvoria a slovo môže po špičkách vojsť dnu, nezabudne sa celé vykúpať vo svätenej vode. Keby tak náhodou z akýchsi nevysvetliteľných príčin neurobilo, skryté, neznáme sily chrámu, chrániace oltár pred špinavcami, k akým moje slovo nepochybne patrí, ho vyperú vlastnými rukami a pripnú na špagát pred zrkadlo, aby videlo svoju úbohosť, svoje zmáčané telo, svoje blednúce posolstvá, miznúce vety. Až potom sa uvidí, či sa naozaj odváži kľaknúť si pred oltár.
Pre Františka Švantnera:
Jeho kniha sa mi v rukách najprv len zamrvila, ale keď za oknom zaspieval vták a provokatívne nazrel dnu, písmená sa poprehadzovali, strany sa prehrnuli a kniha preletela oknom (z rozbitého skla si očividne nič nerobila) a stratila sa kdesi v horách, v dolinách.
Pre Františka z Assisi:
Prišiel medzi nás útly mužík a prehovoril k nám, vtákom, a dohovoril nám, vlkom. A všetko, čo vrešťalo, utíchlo.
Budúca mamička sa šťastne usmieva, pravidelne cvičí a dáva si pozor, čo vloží do úst. Nepočuje, ako sa jej dieťa snaží nalepiť na steny maternice a márne sa skryť pred ultrazvukom. V jednom kuse si opakuje, že ani za svet nevyjde na svet.
Po rokoch vojny sa vrátil domov zajatec. Na stanici si našiel svoju chudú ženu, vyžmýkal z nej zopár vzlykov a spoločnými krokmi, šliapajúc si po vlastných tieňoch, sa pobrali domov.
