Úvahy o hriechu, bôli, nádeji a pravej ceste
Jestvujú dva hlavné ľudské hriechy, z ktorých sú odvodené všetky ostatné: netrpezlivosť a ľahostajnosť. Pre netrpezlivosť boli ľudia vyhnaní z raja, pre ľahostajnosť sa doň nevracajú naspäť. A možno jestvuje len jeden hlavný hriech: netrpezlivosť. Pre netrpezlivosť boli ľudia z raja vyhnaní, pre netrpezlivosť sa doň nevracajú naspäť.
Klietka sa vydala hľadať vtáka.
Od istého bodu neexistuje možnosť návratu. Ten bod treba dosiahnuť.
Jedným z najúčinnejších prostriedkov, ktorým zlo zvádza, je výzva na boj. Je to ako boj so ženami, ktorý sa končí v posteli.
Prvým znamením rodiaceho sa poznania je želanie zomrieť. Zdá sa, že tento život sa nedá vydržať, iný je nedosiahnuteľný. Človek sa už nehanbí, že chce zomrieť; žiada, aby ho premiestnili zo starej cely, ktorú nenávidí, do novej, ktorú sa ešte len naučí nenávidieť. V hre je aj zvyšok viery: totiž že počas presunu pôjde Pán náhodou po chodbe, pozrie na väzňa a povie: „Tohto už ďalej neväznite. Pôjde ku mne.“
Keby bolo bývalo možné postaviť Babylonskú vežu bez toho, aby sa po nej ľudia vyšplhali nahor, bolo by im to dovolené.
Nedaj si nahovoriť zlom, že môžeš mať pred ním tajnosti.
Leopardy vtrhnú do chrámu a vychlípu obetné nádoby; opakuje sa to znova a znova; nakoniec sa to dá vopred vyrátať a stane sa to súčasťou obradu.
Tak pevne ako ruka, čo drží kameň. Tá ho však drží pevne iba preto, aby ho hodila čo najďalej. Ale aj do tej diaľky vedie cesta.
Si úloha. Navôkol široko-ďaleko nijaký žiak.
Ozajstný súper ti vlieva bezhraničnú odvahu.
Aké šťastie je pochopiť, že zem, na ktorej stojíš, nemôže byť väčšia, než koľko z nej prikryjú tvoje dve chodidlá.
Úkrytov je nespočetne veľa, záchrana iba jedna, ale možností záchrany je opäť tak veľa ako úkrytov.
Len čo sa raz ujmeme zla, nežiada už, aby sme mu verili.
Dobro je v istom zmysle bezútešné.
Zviera vytrhne pánovi z ruky bič a bičuje sa ním, aby sa stalo pánom, a nevie, že je to iba predstava vyvolaná novým uzlíkom na remienku pánovho biča.
Vystrojil si sa na smiech pre tento svet.
Kedysi som nechápal, prečo na svoju otázku nedostávam odpoveď, dnes nechápem, ako som si len mohol myslieť, že sa viem pýtať. Ale ja som si to predsa nemyslel, ja som sa iba pýtal.
Nejestvuje mať, jestvuje len byť, len bytie túžiace po poslednom dychu, po zadusení.
Zlu nemôžeme platiť na splátky – a predsa sa o to jednostaj pokúšame.
Len vďaka nášmu ponímaniu času hovoríme o Poslednom súde, v skutočnosti je to stanné právo.
Lovecké psy sa ešte hrajú na dvore, ale vysoká zver im neutečie, hoci už teraz sa preháňa lesmi.
Čím viac koní zapriahneš, tým rýchlejšie to ide – nie vytrhnúť balvan zo základov, to sa nedá, ale pretrhnúť popruhy a veselo, naprázdno sa hnať vpred.
Ten, kto na svete miluje svojho blížneho, sa nedopúšťa ani väčšej, ani menšej krivdy ako ten, kto na svete miluje sám seba. Ostáva iba otázka, či to prvé je možné.
Skutočnosť, že nejestvuje nič iné než duchovný svet, nás pripravuje o nádej, no dáva nám istotu.
Naše umenie je bytie oslepené pravdou: Svetlo na ustupujúcej, škeriacej sa tvári je pravdivé, inak už nič.
Naháňa sa za skutočnosťami ako korčuliar začiatočník, ktorý sa navyše učí korčuľovať tam, kde je to zakázané.
Teoreticky jestvuje možnosť dokonalého šťastia: Veriť v to nezničiteľné v sebe a netúžiť po tom.
Žerie odpadky pod vlastným stolom. Vďaka tomu je síce o máličko dlhšie nasýtený než ostatní, zato sa odnaučí jesť hore za stolom. Čo má za následok, že už nie sú ani odpadky.
Ak to, čo sa v raji údajne zničilo, bolo zničiteľné, potom to nebolo nič podstatné. Ak to však bolo nezničiteľné, potom žijeme v bludnej viere.
Smrť je pred nami asi ako v škole na stene obraz bitky Alexandra Veľkého. Podstatné je, aby sme v tomto živote svojimi činmi ten obraz zatienili alebo rovno vymazali.
Hriech prichádza zakaždým otvorene a dá sa ihneď uchopiť zmyslami. Kráča na svojich koreňoch – netreba ho vytrhnúť.
Viera ako gilotína – taká ťažká, taká ľahká.
Aby sme sa vyhli slovnému nedorozumeniu: Čo má byť účinne zničené, to predtým treba pevne chytiť do rúk; čo sa drobí, drobí sa, ale zničiť sa to nedá.
Dve úlohy na prahu života: čoraz väčšmi zužovať svoj okruh a zakaždým si znova overovať, či sa neskrývaš niekde mimo tohto okruhu.
Možnože jestvuje poznanie diabolstva, ale nie viera v neho, pretože niet viac diabolstva, než koľko ho je tu a teraz.
Prostriedok, akým nás tento svet zvádza, a znamenie záruky, že tento svet je len čosi prechodné, sú totožné. Plným právom, pretože iba takto nás môže svet zviesť; zodpovedá to aj pravde. Najhoršie na tom však je, že na záruku zabudneme, len čo sme šťastne zvedení – dobro nás zlákalo do zla a ženin pohľad nás zlákal do jej postele.
Môžeš byť voči utrpeniam sveta zdržanlivý, je to ponechané len na teba a zodpovedá to tvojej povahe. Ale možno je práve táto zdržanlivosť jediným utrpením, ktorému by si sa mohol vyhnúť.
Všetci sú k A. veľmi milí, asi tak, ako sa snažíme uchrániť aj pred dobrými hráčmi vynikajúci biliardový stôl do chvíle, keď príde veľký hráč, preskúma pozorne hraciu plochu, nestrpí na nej žiadnu predčasnú chybičku, ale potom, keď sám začne hrať, sa na nej vyzúri tým najbezohľadnejším spôsobom.
Netreba, aby si vyšiel z domu. Ostaň pri stole a načúvaj. Nemusíš ani načúvať, iba čakaj. Nemusíš ani čakať, buď iba celkom ticho a sám. Svet sa ti ponúkne, aby si mu strhol masku, inak to ani nevie, s rozkošou sa bude pred tebou zvíjať.
Preložil Milan Richter
