S T. Tranströmerom v lete 1986 pri runovom kameni na okraji Västerasu
S Tomasom v lete 1990 v mestečku Mariefred pri zámku Gripsholm
Videné v snehu
Tomasovi Tranströmerovi
Prestalo snežiť. Vetvy smrekov
púšťajú prebytočnú ťarchu.
Pred tebou čerstvá stopa lyží,
ktorá sa stráca v údolí.
Bezmenný terén: Geilo, Tatry,
okolie Västeråsu, Mesiac?
Navôkol ani živej duše.
Tvoj dych ťa vedie po stope.
Vesmírne ticho. Šuchot bežiek,
v spánkoch ti búši srdce… Vtom
za mračnami sa črtá modrá
planéta, akú poznáš z máp.
A s hrôzou tušíš: Túto stopu,
po ktorej čoraz ľahšie bežíš,
zanechávajú úzke lyže
tvojho zemského života.
Tomasove tváre
vystupujú zo zrkadla, kam sa vnárajú
oči jeho veršov. Jedna má divý výzor,
skepsa z nej vytŕha indiánske pierka…
Ďalšia si prikladá prísny make-up
rímskych satyrov. Majú mu to za zlé.
Chcú ho mať prečítaného ako sny
neurologického pacienta. Preto
tretia tvár tají, čo ju bolí, možno je to
maska. Pod tou sa dýcha iba dovnútra.
Na jednej fotografii sa z neho díva
Goethe, práve pečatí, čo sa uzavrelo.
Vidiečan s vtáčím orchestrom pod pazuchou,
vravím si, keď ho vlak vezie ku klavíru
a vikinským hrobom. Tomas, zbohom!
Uvidíme sa v iných tvárach, ako keď
sa stromy stretnú v inom lese, s príťažou
kruhov. Tvár holorub, v ňom pištiace holo-
pľušťa očí, v Mariefrede „v triede mali všetci
na tvárach biele masky“. Nedalo sa určiť,
kto z nás učí. Všetky tvoje slová v c-dur,
prepadali sa do nás molovo. Ako olovo
tvár, ktorá mlčí, opakuje „je to dobré“.
Pritakávaš zákrytu tvárí v zrkadle, kde sa nekončí
ani tá žmurkajúca od čínskeho múru.
A ľavou rukou hráš k tomu motýľa,
čo ľadom a lávou,
zánikom a zrodom…
