Rád by som vám postupne predstavil takzvané Novohradské vŕšky tak, ako ich opísal Jano Aláč v knihe Tu spočíva kvet, čo zanechal svet. Ide o veľmi svojrázny priestor, je takým dnes a oveľa viditeľnejšie to bolo v minulosti. Dnes je širšej verejnosti takmer neznámy, doplatil na to, že s jeho vyľudnením sa stratili aj spomienky naň. Dnes vo väčšine dedín tohto priestoru žije len zlomok z tých obyvateľov, ktorí tu boli ešte pred sto rokmi, niekde sú to len jednotky percent, Turie Pole a Lešť boli vysťahované úplne kvôli vojenskému priestoru.
Jano o tom píše: Spomienky, tak ako aj tradícia, sú naviazané na svojich nositeľov, na ľudí. Vďaka nim prežívajú a spolu s nimi sa strácajú. Novohrad, podobne ako aj ďalšie regióny na juhu stredného Slovenska, bol posledných viac než 150 rokov konfrontovaný s výrazným úbytkom pôvodného obyvateľstva, ktorý bol z časti kompenzovaný príchodom nových obyvateľov, najvýraznejšie z oblasti Podpoľania. To je aj hlavný dôvod, prečo sa kedysi výrazný a rázovitý región vytratil z povedomia obyvateľov Slovenska. Toto povedomie sa oslabilo a v mnohých prípadoch vytratilo aj smerom dovnútra Novohradu.
Dôsledkom je stav, v ktorom to, čo bolo v minulosti výrazné, postupne upadlo. Najprv reálne a neskôr i v povedomí. Pamäť ľudí je veľmi klamlivá. To, čo sa nám javí ako výrazné posledných 30 či 40 rokov, sa stáva jediným jestvujúcim. So zrýchľovaním života a vývoja sa u mnohých pamäť a história scvrkávajú na ešte kratší časový úsek. V posledných rokoch len na čas po hranicu vlastného narodenia. Rozprávanie o novohradských bohato profilovaných a zdobených ľudových náhrobníkoch z kameňa a dreva je rozprávaním o takomto vytratení sa z pamäti a strate významu. Je rozprávaním o starom Novohrade a v ňom o mimoriadne čarovnom a svojráznom priestore Novohradských vrchov. Je tiež rozprávaním o priestore ako laboratóriu podnetov a vplyvov na jednej strane, a ich transformácie a využití na strane druhej.
Kniha je primárne o novohradských ľudových náhrobníkoch. O tých som už čosi popísal. Sú to nádherné diela ľudových tvorcov. Iľja Erenburg o nich v roku 1928 napísal: Bieda na Slovensku jednako je dojemne parádna... Zdá sa, že slovenského sedliaka prenasleduje jedna vášeň: okrášliť život. Prázdnu polievku chlípe vyrezávanou lyžkou na pomaľovanom tanieri. Tu sa človek nezastavuje pred ničím: A trebárs smrť zdá sa, že je ďaleká od koketnosti, všetko jedno, Slovácia krášlia samotnú smrť.
Čoraz viac ľudí sa dnes obracia do vzdialenejšej či nedávnej minulosti ako k ideálu. Ja si stále myslím, že tak dobre ako dnes, sme sa ešte nikdy nemali. Vlastne už od dobroty nevieme, čo by sme vymýšľali. Každopádne i minulosť môže byť veľmi inšpiratívna, žiaľ, mnohé z nej sa nenávratne stratilo a, to sa budem opakovať, zvlášť to platí tam, kde sa priestor vyľudnil. Pri hľadaní archaického či starobylého, pri pátraní po minulosti netreba vynechávať jedno špecifické miesto. Cintoríny.
Upozorňoval na to aj Jozef Vydra: Vždy sa tam (na cintorínoch) totiž nájde starodávna remeselnícka práca, alebo prejav vlastný ľudovej tvorivosti, ako aj určité záhady v symboloch na hroboch, pekné prejavy výtvarné aj literárne vtesané do pomníkov. A málokde to platí tak veľmi ako v priestore Novohradských vrchov.
Jano Aláč k tomu dodáva: Uvedené tvrdenie i po viac než polstoročí pri novohradských ľudových náhrobníkoch stále platí. Sú v nich zakomponované prvky z ľudovej viery a životnej filozofie, ale predovšetkým množstvo zaujímavých a cenných informácií zo života jednotlivcov i celých dedinských spoločenstiev. Pozoruhodné sú tiež svojou výtvarnou stránkou. Sú kamennou databázou znakov a symbolov zachovanou priamo v krajine a priestore, kde boli využívané. Špecifikom ľudových podôb náhrobníkov v Novohrade je pomerne verné zachytenie tendencií a zmien vo vkuse prostredia, v ktorom vznikali, a to i s presnou časovou identifikáciou v pomerne širokom rozpätí rokov 1870 – 1950. Ich výpovedná hodnota o priestore je omnoho väčšia.
Je veľká škoda, že sa o nich tak málo vie. Novohradské vrchy ležia bokom od všetkého, ich stredom síce prechádza cesta spájajúca Vígľaš a Dolnú Strehovú, na tú však zablúdite skôr len omylom. Neoznačuje ich ani žiadna značka. Pritom sú to miesta, ktoré stoja za návštevu, a keď tam už budete, vzbudia vo vás veľa pocitov, sú nesmierne inšpiratívne. Snažíme sa ich propagovať, naša snaha nie vždy naráža na pochopenie. Minule, aj keď to som už asi spomínal, na mňa ktosi na Facebooku zaútočil, že na čo o tom píšeme, že keď tam začnú chodiť ľudia, vytratí sa čaro tých miest. Do istej miery to môže byť pravda, kúzlo týchto cintorínov do veľkej miery spočíva v ich intimite. Ale našim cieľom nie je, aby sa z nich stala „masovka“, to napokon ani nie je reálne. A keď ich objaví desaťnásobok z dnešných návštevníkov, stále bude pravdepodobnosť, že tam niekoho stretnete minimálna.
Ak vás moje rozprávanie zaujalo, pozrite si aj ostatné moje blogy na túto tému alebo siahnite rovno po knihe Tu spočíva kvet, čo zanechal svet. Verím, že potešíte seba a potešíte aj nás, že sme to nerobili zbytočne. :) Dozviete sa mnohé nielen o náhrobníkoch samotných, ale aj o ich tvorcoch, o prostredí, z ktorého vzišli, o tajomných a neprístupných Novohradských vrchoch. V knihe je aj unikátny obrazový materiál, ktorý vznikol pred šiestimi až siedmimi desiatkami rokov, ale zachytáva objekty, ktoré sú omnoho starobylejšie.
Ak sa vám kniha zapáči natoľko, že sa stane súčasťou vašej knižnice, prispejete tým aj obnovu cintorínov v priestore Novohradských vrchov. Neviem, či sa všetko podarí v priebehu roku 2022, ale chceli by sme sa venovať cintorínom v Hornom a Dolnom Tisovníku, Červeňanoch, Madačke, Nedelišti a možno aj vo Veľkom Lome. No dobre, keď tak teraz na to pozerám, všetko určite nestihneme, hoci sa nám už ozývajú dobrovoľníci, čo nás veľmi teší. Však vás o tom budem priebežne informovať.
