„Mám toho strašne veľa.“
„Nestíham nič – ani rozmýšľať.“
„Odkedy máme deti, máme pocit, že sme prestali existovať, žiť, len stále organizujeme a napĺňame potreby detí.“
Tieto vety počúvam od svojich klientov čoraz častejšie. A rozumiem im. Áno, objektívne toho máme veľa. No čoraz viac mám pocit, že nejde ani tak o množstvo povinností, ako o stratu kontroly nad tým, ako s časom narábame.
Nie je to tak, že by dnešná doba bola rýchlejšia než kedysi – nie. To my sme prestali rozhodovať o svojom čase. Nechávame ho riadiť termínmi, zoznamami úloh, očakávaniami a nepretržitým reagovaním. Vťahuje nás to do módu prežitia, v ktorom síce žijeme „aktívne“, no zároveň sa v ňom vytráca vedomie toho, čo práve prežívame. Zrazu ubehne mesiac, niekedy aj dva, a my si položíme otázku: Kedy sa to všetko stalo? Čo som to vlastne zažila? A najhoršie je uvedomenie, že ďalšie podobné obdobie je opäť za rohom.
K tomuto neustálemu kolotoču sa pridáva ešte jedna neviditeľná, no o to náročnejšia rovina – naše vlastné očakávania voči sebe. Chceme byť výkonní, milí, reprezentatívni, ochotní, stále dostupní a vždy v dobrej nálade. Nesmieme sa sťažovať, nesmieme ukázať slabosť, nemali by sme byť nepríjemní alebo unavení. A ak aj sme, aspoň to neukazovať. Lenže niekde medzi „všetko zvládnuť“ a „všetkým vyhovieť“ začíname mlieť z posledného. A čo je ešte horšie – vnútorne sa trasieme od hnevu či únavy, ktorým nedávame hlas.
V tomto priestore medzi našimi potrebami a tým, ako ich potláčame, vzniká obrovská priepasť. A tá nás napokon prinúti zastaviť – nie dobrovoľne, ale cez úzkosti, panické ataky, vyhorenie či tetaniu. Akoby nám telo kričalo: „Už stačilo. Počúvaj ma!“
Často sa pýtam, kedy sme stratili právo na chvíľu ticha? Kedy sme prestali hovoriť tú jednoduchú vetu, ktorú poznáme z reštaurácií, keď ešte nemáme vybraté jedlo: „Potrebujem ešte pár minút na rozmyslenie.“ Kde sa vytratil pocit, že máme nárok na päť minút denne pre seba, na krátke uvedomenie si, čo sa v nás práve deje, čo chceme povedať, ako sa cítime?
Zastavme sa. Teraz. Po práci. Ráno. Večer. V aute predtým, než vystúpime. V kuchyni medzi dvoma činnosťami. Vráťme si späť ten základný pocit, že čas patrí aj nám.
Aj v práci máme nárok na chvíľu váhania pred odpoveďou na správu. Aj pri deťoch si môžeme sadnúť ku káve – a áno, možno nás budú chvíľu potrebovať, ale ak to budeme robiť vedome a konzistentne, naučia sa, že aj mama či otec majú svoj priestor. A popri tom sa naučia aj niečo oveľa dôležitejšie: že zastaviť sa má zmysel. Že starostlivosť o seba nie je rozmar, ale zodpovednosť.
Nepotrebujeme veľké zmeny. Nepotrebujeme odísť na mesačný pobyt do hôr (hoci by to bolo krásne). Stačí, ak si každý deň vedome vezmeme malý kúsok času naspäť. Jednu minútu ticha. Päť minút ticha. Rozhodnutie, ktoré spravíme vedome a nie z reflexu. Odpoveď, ktorú si premyslíme. Nádych predtým, než odpíšeme. A občas tú vetu: „Potrebujem ešte chvíľu na rozmyslenie.“
Doba nie je rýchla. To my sme prestali dýchať.
Ale môžeme sa k sebe vrátiť. Nie raz a navždy, ale po malých kúskoch.
A práve to – tie malé, vedomé návraty k sebe – robia rozdiel medzi prežívaním a žitím.
A čo dnes? Nájdete si svoju minútu?
Minútu, v ktorej sa neopýtate, čo treba urobiť, ale čo práve cítite a potrebujete?
Skúste to – a sledujte, čo sa zmení.
