Čerstý dúšok Slovenska

Pod strečnianskym hradom (kto má chuť nech vybehne hore na obhliadku) prevádzkujú rozkošnú slovenskú atrakciu. Plte. Junáci v oblekoch a klobúkoch vám venujú široký úsmev, ruku, ktorej sa môžete chytiť kým nastupujete na spojené drevá a plavba sa môže začať. Sme obklopení šumivou horou a na hlavu nám žmurkajú smotanové oblaky. Dobre sa tam sedí, dobre sa tam dýcha, dobre sa počúva pltníkov. Občas zatrepú vtipy, ktoré letia v miestnych krčmách. Cez Varín sa potom dostanete do Terchovej, ktorá je odtiaľ iba kúsok. Koliba Taverna ponúka dobré národné papaníčko a studenú čapovanú kofolu. Do hodiny stihnete vyliezť k Jánošíkovi, pozrieť si Betlehem a navštíviť múzeum hrdinu, ktorý bohatým bral a chudobným dával. (Dnes by asi vykradol Moyesovcov a investoval do Luniku IX.) Ak vás mrle nežerú, sadnite si do čarovnej čajovne v centre Terchovej. Čašníčka včelárka vám donesie sypaný čaj, oriešky a tmavý med. Už je veľa hodín, zostaňte. Zaparkujte auto vo dvore nejakého domu, ktorý prenajímajú turistom, veď je ich tu neúrekom. Babská jazda je zahájená. Pijeme ľadové Baileys a zívame o dušu (sťa hlúpy Jano na peci). Aj vás prvý deň tak vyčerpal? Ráno budík, praženica, kešovka domácej a šup do auta. Cesta bude dlhá. Až do raja. V Čingove už majú celkom slušné miesta kam skloniť hlávku po únavnom dni. Našli sme útulný hotel s muškátovou terasou a spoločným apartmánom. Zhodili sme tašku, rozlietané vlasy stiahli do gumičky a brúsili si zuby na Tomášovský výhľad. Túra je to slabunká, príjemná a výhľad tapetový. Stačí ak si stúpite na okraj útesu a ja vás cvaknem. Fotku zarámujte, známi budú pred večerou vo vašom byte klásť jedinú otázku: „Toto je kde??“Hneď ráno sme sadli do auta a netušili, že o dve hodiny budeme poniektoré zvracať. Nekonečné serpentíny. Ešte dobre, že sme minulú noc neotvorili domácu slivovicu, ktorú nám doniesli kamaráti z blízkej dediny. Konečne prichádzame do dedinky Geravy. Zastrčené malebné miestečko, pri ňom jazero so smiešnym názvom. Že Palcmanská Maša. Je tu chutnučký kemp, reštaurácia a sedačková lanovka. Vezieme sa ňou hore po jednom. Paráda. Presne toto som potrebovala na prečistenie hlavy. Na chvíľu sa zastavil čas. Slnečné paprsky sa miešali s drsným lesom a kopce mali sýto zelenú farbu. To ticho pod mojimi nohami ma napĺňalo kľudom. Staručká lanovka mlela svoju pesničku a ja som sa obávala jediného. Že to čoskoro skončí. Ale hore nebolo zle. Mali sme pekný výhľad, kone, mega psa a tuším disko kekse. Dole sme neodolali a požičali si vodný bicykel. Našliapali sme do stredu a nechali sa viesť lenivým prúdom Palcmanskej Maši. Tváre nám šteklilo prefíkané slnko. Nič sa mi vtedy nechcelo. A nič som vtedy nechcela. Ale dosť bolo rozkoše, ideme do Dobšinskej ľadovej jaskyne! Trochu sa zapotíte kým sa tam vyštveráte, ale ten diabolský surový oceľovo chladný vzduch vo vnútri stojí za to. Ak sa na vás ešte usmievajú dlhé cencúle a sexy sprievodca, načo váhať? Inak bývame iba chvíľku od Letanoviec. Dedina beťárka známa to z televíznych novín a Lampárni. Myslím divokú osadu Rómov. Bez ulice bez adresy. Poštár (teda policajt) sa postaví do stredu a kričí mená. Hráme sa s myšlienkou reality show "Letanovce". Logo v tvare veľkého L a cez neho prehodená roztrhaná košeľa. Nainštalujeme kamery a pošleme tam dvanásť mesiačikov. Vybudovať si vzťahy, vydupať flek pred kolibou, miešať v hrnci hustú šťavu, pochovať mobil, zabiť hygienu, vybiť zuby, vytrieskať deti - kto nezuteká vyhral. To by bolo! Domáci nás tam nevezmú. Tvrdia, že vedia prečo. Škoda.Mám rada reštaurácie roztrúsené ďaleko od Bratislavy. Tam, kde obrusy a čašníkova košeľa nemusia byť vyprané v Perwole. Kde menu pre vegetariánov ponúka iba vyprážaný syr a bryndzové halušky. Mám rada, keď čašník (neskazený tringeltami snobov) roztomilo hlesne: "Moja hlava deravá! Ja som zabudol, že to chcete bez slaninky!" Vonku leje, hrmí, tajomné lesy neveštia nič dobré, ich opar stúpa kdesi do stratena. Objednali sme si bylinný čaj a nugátové palacinky. Buchot dažďových kvapiek sa nám náramne hodil do smutnej zahmlenej atmosféry.Svitol nový deň. Zámok Betliar sa mi páčil oddávna. Videla som ho kdesi na obrázku stolového kalendára. Hodiny som civela na ten obrázok v zadymenej Bratislave a teraz stojím pred jeho vchodom. Trávnik a fontána sú prekrásne. Avšak nič v porovnaní s tým, čo je vo vnútri. Dvojhodinová prehliadka odkryje všetko, čo rod Andrássyovcov vybudoval. Obrazy, lavór pre slúžky, spálňu s úkrytom pre milenca, dubové schodisko a knižnicu. Tá ma uchvátila najviac. Vysoká ako Eifelova veža. Z poličiek dýchali storočné knihy a veľa veľa múdrosti v izbe plnej ticha. Och, akoby mi tu bolo dobre! Z teplej knižnice by som sa so šálkou kávy pozerala na opršaný park a ktosi by mi hral na klavíri. Nepočula by som pánov za hrubými stenami ako sa naťahujú kvôli plytkým kartám. Ups, trochu som sa zasnívala...Ufrflaný piatok sme sa naládovali do štvorkolesového ďáblika s cieľom vzdať hold najkrajšej z najkrajších – jaskyni Domica. (Píšte si poznámky, ak sa vám názvy miest zamotali v makovici.) Domica je hrdá žena aj koketná fiflena. Skrýva netopiere, kyslík pre astmatikov a žblnkotajúcu rieku s možnosťou člnkovania. Z bohatstva farieb a rozprávkových kreácií sa mi točila hlava. Nastúpili sme do loďky a romantika bola dorazená. Turisti so zatajeným dychom sledovali grandiózny strop, vedúci výpravy pomaly vesloval a svietil baterkou. Doteraz počujem ten nádherný zvuk. Čľapot vody zmiešaný s jaskynným tichom, trepotom netopierích krídel a hĺbkou kamenného sveta. Teraz trošku späť do civilizácie. Stretli sme sa s tými známymi v Spišskej Novej Vsi. Že nám chcú ukázať, ako sa im mesto vytiahlo. Bola tam príjemná pešia zóna s bankami, kaviarňami, mäsiarstvom, firmami, kostolmi a kinom. Ale nemusíte sa za každú cenu trepať do vynoveného kulturáku na jediný film, ktorý hrajú. Inak dopadnete ako my. Sedíme sedíme čumíme čumíme vstaneme a odídeme. Polovička z nás neregistrovala dej filmu, jeden dokonca svetosvete tvrdil, že film nezačal, to bol iba žurnál...Doružova vyspinkané otvárame očká do posledného dňa. Vysoké Tatry, Štrbské pleso, spúšť popadaných stromov a ostré slnko. Lanovka nás ťahala na Solisko. Hore vzduch nabral riedku farbu a silu býka. To milujem na Tatrách. To milujem na Slovensku. Ten vzduch je tak tvrdý, že vás vytrhne z depresie, z finančných ťažkostí aj zo samoty. Máte pocit, že ho dýchate spolu s Bohmi z tatranských vrchov.Tu skončím. V tom najlepšom. V tom najvyššom. Aby som vás prinútila dokrívať k šéfovi a dať mu podpísať dovolenku. Odpútať sa od monitora aspoň na predĺžený víkend.