Monika Nagyova
Ukáž mi tvoj záchod a ja ti poviem, kto si.
Nič ma nezastaví, potrebujem ísť na záchod. Vojdem dnu, zadržím dych a oči mi vylezú z jamôk. Nie, nepotrebujem. Ešte vydržím.
Autorka románu Sídlisko, moderátorka literárnych besied a podcastu Knižná revue Zoznam autorových rubrík: Úprimné pozdravy z Bratislavy, Zo života vo firme snov, Denník starej dievky, O pocitoch smrteľníka, Showbiznis je drina, Čo je "in", Pribalím vás do kufra
Nič ma nezastaví, potrebujem ísť na záchod. Vojdem dnu, zadržím dych a oči mi vylezú z jamôk. Nie, nepotrebujem. Ešte vydržím.
V Dubaji bolo všetko vyleštené. Dlažba, obloha aj vzduch. Už len prítomnosť v tomto meste z vás robí boháča. Nečudo, že som sa tak cítila i ja.
Človek už nemá pokoj ani na dovolenke. Vláči so sebou starosti z domu a nevie sa aklimatizovať. Potom si dopraje miestne špeciality a serie ho, že sa už tri dni nevyprázdnil.
Nemám plán, iba dve zdravé nohy, nechám teda, nech ma mesto chytí za ruku a vedia ma. Luxembourg vyzerá akoby bol vytesaný do skaly.
Priznám sa, som plná očakávania. Prečítala som knihu „Žítkovské bohyně“ od Kateřiny Tučkovej a teraz mierim na miesto, kde sa to celé odohrávalo. Na Žítkovú.
Mám príležitosť dovolenkovať ako milionárka. Vozím sa po ostrove v drahom aute a vyhadzujem peniaze von oknom. Užívam si to, lebo o týždeň už budem cvakať lístok v nevyvetranom trolejbuse.
Cez okno nazerám dnu do krčmy. Hľadám Ďura Brmbalíka, miestnosť však zíva prázdnotou. Metla je opretá o výčap. V rohu pri stene je starostova vaňa! Dedina, hoc malebná a zaliata slnkom, pôsobí bez svojráznych postavičiek smutne.
Stojím na prašnej ceste. Vypĺznuté somáre ťahajú vlečky, na ktorých sedia znudení dedinčania. Kde tu mám hľadať záchod?! V diaľke zazriem čosi, čo pripomína benzínku. Keď tam vstúpim, ovalí ma smrad.
Vstúpila som do priestrannej, živej kaviarne. Až keď som si sadla, všimla som si, že sú v nej iba muži. Názov podniku hovoril za všetko: Romeo & Romeo. Muži sa smiali, jedli, fajčili a pili.
Na lavičke sedí špinavý muž. Má zastretý pohľad a otvorený zips na nohaviciach. Ruku má strčenú v rozkroku. Nezazlievam mu to. Nemá sa kde skryť. Som v parku vo štvrti Al Mamzar, kúsok od preslávených nákupných centier.
Prší. Na topánky sa mi lepí blato a štrk. Vchádzam pod bránu s nápisom ARBEIT MACHT FREI. Zakloním hlavu. Sivá, zatiahnutá obloha neveští na najbližšie hodiny nič dobré a ja nemám dáždnikTakí sme my ľudia dnešnej doby. Vadí nám dážď, keď vstupujeme do priestoru, kde sa udiali krivdy, ktoré bežný človek nemá šancu pochopiť.
„Volám sa Moha. Narodil som sa s pieskom v očiach“, smeje sa šofér, ktorý nás džípom odvezie do púšte. Sme v meste Erfoud, teploty sú na nevydržanie. Zapne klímu a preradí rýchlosť. Opúšťame miesto, kde zdá sa, nikto nesedí doma. Ľudia sa valia po ceste, vykrikujú, poháňajú dobytok. Mäsiar holými rukami balí tetkám krvavé vnútornosti, zhrbená žena nesie vajíčka a deti robia hurhaj. „Zabudni na Maroko. Si pripravená pochopiť púšť?“, spýta sa ma Moha celkom vážne.
„Musel som odtiaľ ujsť“, hovorí mi Nemec David. „To mesto je ako automatická práčka. Ty si jedna ponožka a zvyšok bielizne sú samé prostitútky. V tom bubne ťa úplne vyžmýkajú.“ Sedeli sme na plti, v diaľke hučal vodopád a z hustých porastov škriekali exotické vtáky. Neverila som Davidovi ani slovo.
„V krajine Thajského kráľovstva nezvyšujte hlas a po celý čas sa usmievajte.“ Tak zneli pokyny cestovnej kancelárie. Usmievať sa? Rozhodla som sa, že predtým než tam odletím, to vyskúšam. Vyrazila som do Billy. Usmiala som sa na predavača, ktorý ukladal ovocie. Môj úsmev asi nebol veľmi presvedčivý, zmetene na mňa hľadel, a potom sa zohol pozbierať rozkotúľané jablká. Pri jogurtoch sa pekní muži zarazene mračili a rýchlo odvracali pohľad. Jediná, ktorá mi úsmev opätovala, bola pokladníčka.
Natiahne si rukavičky a chytí čokoládový bonbón. Opatrne ho položí na lesklý papier, zabalí a vloží do pripravenej krabičky. „Ako tu môžeš pracovať?“, spýtam sa. Mykne plecom: „Každý deň zjem 200 gramov.“ „Ako to, že si chudý?“ „Lebo nejem nič iné“, podáva mi zabalený drahokam. Predavač, ktorý má job snov.
Zac a Kenny sú fešáci z Air Force. Spoznali sme ich v Anglicku. Žili tam v takom oplotenom americkom meste. Raz sme ich pozvali do Bratislavy. A cez víkend sme ich uniesli do dediny, kam ešte nedorazila slovenčina. A Američania už vôbec nie.
Je po sezóne. Koniec bagetám, keksíkom a príručným batožinám. Zbohom, slnkom priškvarení Slováci! Niekedy tie naše krásne, usmievavé letušky dokážeme vytočiť tak, že by nás najradšej stĺkli termoskou, ktorou rozlievajú horúci čaj.
Ja s Petrou sme mali oblečené šmrncovné bundičky, nemeckí turisti boli vyzbrojení pevnou obuvou a hrubými vetrovkami. Vyrazili sme do studenej noci na stretnutie s Bohom.
Toto je celkom iné ako promenáda v Eurovei. Skaly, púštny prach a v diaľke dupotajúce kone, zapriahnuté v rozheganých kočoch. Som v Petre. Tam, kde žijú beduíni, ktorým je srdečne jedno, že sa píše rok 2013.
Postaví sa do radu k zapáchajúcemu stánku. Jej taška sa tesne dotýka vedra, z ktorého trčí barania koža. Teplá krv z mäsa visiaceho na šnúre kvapká iba centimeter od jej topánok. Predavač jej k mäsu zabalí aj otravnú muchu.