Monika Nagyova
Zo života vo firme snov: Po dvadsiatich dvoch rokoch som dostala výpoveď
V Rakúsku som organizovala medzinárodné sympózium. Zabezpečila som všetko od techniky až po šnicle.
Autorka románu Sídlisko, moderátorka literárnych besied a podcastu Knižná revue Zoznam autorových rubrík: Úprimné pozdravy z Bratislavy, Zo života vo firme snov, Denník starej dievky, O pocitoch smrteľníka, Showbiznis je drina, Čo je "in", Pribalím vás do kufra
V Rakúsku som organizovala medzinárodné sympózium. Zabezpečila som všetko od techniky až po šnicle.
Nastúpila k nám kolegyňa, ktorej mama bola mojou rovesníčkou. Oznámila mi to náhodou v rámci nášho neformálneho rozhovoru. Usmievala som sa na ňu, ale vo vnútri som krvácala.
Na Schwechate som pila kapučíno s jemnou nadýchanou penou a čakala na svoj let. Opájala som sa falošnou predstavou, že ak ma lietadlo vynesie nad oblaky, môžem ujsť pred vlastnou identitou.
„Sranda, že ťa tam držia tak dlho,“ hovorí mi kamarát bez okolkov. „V takýchto firmách vraj človek po piatich odpracovaných rokoch už zavadzia a očakávajú od neho, že sa sám od seba zdvihne a odíde.“
Firma ďalej rástla. Presťahovali sme sa do novej budovy s väčšími a luxusnejšími priestormi. Jedného dňa mi na stole pristála nová pozícia a ja som ju prijala. Po sedemnástich rokoch som postúpila.
Šéf si raz v jednom denníku prečítal rozhovor s utečencom so skrytou identitou. Oslovil ho migrantov osud, ktorý navyše študoval v našom odbore. Požiadal redaktorku, aby mu na neho poskytla kontakt.
Mužský svet je pre mňa nečitateľný. Mätú ma reakcie mužov, nikdy s určitosťou nedokážem odhadnúť, čo urobia a ako sa zachovajú. Neviem, čo si myslia a to ma škrie.
Zachovať si súdnosť počas adventu je v korporácii náročné. Najmä keď klient pošle inštrukciu o 21:00 a ráno chce mať výsledok. Buďte netopierom, keď ste sa narodili ako človek!
Blížil sa šéf. Nemusel nič hovoriť, ten výraz tváre som už poznala. Nadýchol sa a spýtal sa: „Dievčatá, ktorá z vás má kapacitu cez víkend?“
Sedieť v open space má jednu veľkú nevýhodu. Človek sa nedokáže sústrediť na prácu. Po mnohých rokoch odkrútených v spoločnom priestore volám SOS. Syndróm open space.
Naberali sme ďalších ľudí a obsadzovali nové pozície. Práca sa rozdelila medzi viacerých a ja som to pocítila na vlastnej koži. Konečne som mala čas aj na obed.
Na sklonku prvého dňa v práci si ma nadriadená zavolala do kancelárie na koberček. Netušila som, čo som mohla pokaziť. Veď kopírky a kávovaru som sa zatiaľ ani len nedotkla.
K práci som sa dostala ako slepé kura k zrnu. Zo začiatku som ani nedokázala vysloviť meno spoločnosti, s ktorou som podpísala zmluvu. A trvalo ešte dlho, kým som si uvedomila, že pracujem vo firme snov.