Monika Nagyova
Moja babka zažila kvôli podvodníkom trýznivé minúty, ktoré by neželala nikomu.
Moja babka sa po obede usadila do kresla a vzala si keksík, mala chuť ešte na niečo sladké. Vtom jej zazvonil telefón.
Autorka románu Sídlisko, moderátorka literárnych besied a podcastu Knižná revue Zoznam autorových rubrík: Úprimné pozdravy z Bratislavy, Zo života vo firme snov, Denník starej dievky, O pocitoch smrteľníka, Showbiznis je drina, Čo je "in", Pribalím vás do kufra
Moja babka sa po obede usadila do kresla a vzala si keksík, mala chuť ešte na niečo sladké. Vtom jej zazvonil telefón.
Zavolali sme si s kamarátkou taxík. Keď pri nás zastavilo auto, nasadli sme doň a vyrazili na najväčší slovenský hudobný festival.
Na chrbte mám aktovku, stojím na chodníku a počúvam kamarátku, ktorá mi nadšene hovorí o Anne zo Zeleného domu. Podáva mi knihu a ja si ju beriem domov. Zvieram ju v rukách ako nejaký poklad.
Mobilné aplikácie robia všetko za nás. Hovoria nám, že sa máme napiť a zhlboka dýchať. Upozorňujú, že sme dnes málo chodili a pripomínajú, kedy si dať liek. Dôležité je iba jedno. Nepúšťať telefón z ruky.
„To nám akože neotvoríte?!“ kričali ľudia v mestskom hromadnom prostriedku. Vodič zastavil, ale neotvoril dvere. Vychutnával si rozhorčený dav, ktorý bol natlačený v autobuse číslo 50 na frekventovanej zastávke Mlynské nivy.
Sme v krčme asi dvanásti. Veselá partia. Sme rozjarení, máme plný stôl poldecákov, krígľov a arašidov. Svet nám leží pri nohách až do momentu, kým čašníčka nezhasne svetlo.
Vrátim sa k našej festivalovej pýche. Pohoda je lokálny produkt, made in Slovakia. Potomkovia Jánošíkov si vrecká napchali dukátmi a valašku vymenili za zemiakové placky.
Som extrémne nesúťaživý typ a som presvedčená, že behať má človek sám. Bez aplikácií, zdieľania výsledných časov a drahých bežeckých búnd. Kamarátky ma však prehovorili.
Šesť mesiacov som otročila u černochov. Každý večer som plakávala v okne a cez závoj sĺz som sa dívala na vysvietený londýnsky Tower Bridge. Bola som mladá a hlúpa aupairka, ktorá padla do osídiel nigérijskej mafie.
Darmo ponúka exotická hosteska Slovákovi syr. Slovák sa okúňa, nechce si vziať. Bude mu trápne, že ochutná a nič nekúpi. Iné národy si berú plným priehrštím a nehodlajú minúť ani cent. Im to, na rozdiel od Slováka, nie je blbé.
Peter Starec si večer 12. mája 2013 zohrial segedínsky guláš, zjedol ho a išiel spať. Ráno sa zobudil a rozhodol sa, že si dá pôstny deň. Poobede náhodou narazil na video Henriho Monforta, v ktorom vysvetľuje, prečo už desať rokov neje. V ten deň, keď za oknom dozrievali čerešne a z kuchyne bol počuť bzukot chladničky, Peter Starec pochopil, že bude žiť zo vzduchu.
„Nepovraždíme sa kvôli rope, ale kvôli vode. Tej, ktorou teraz splachujeme,“ oznámi mi kamarátka v kaviarni a nahne sa ku mne. „A potom začneme odznova. Budeme kresať kameňmi.“
Prvýkrát sme sa stretli v čase, keď ešte len jeho poštárka začala čosi tušiť. V jej rajóne sa objavovalo čoraz viac listov so stručným označením: „Miro Šatan, Jacovce“. O pár dní ich, chúďa, vážila na kilá. Bola som v hoteli Bôrik a vyzerala Ota Haščáka na interview do školského časopisu. „Na koho čakáš?“, opýtal sa Miro Šatan.
Timea postáva nad bufetovým stolom. Naaranžovaná divinová paštéta a marinovaný losos v kôpri prezrádzajú, že ide o oslavu roka. V dobrej nálade k nej prihrmí bratranec Tibor, ktorého nevidela od pohrebu strýka Rudolfa, presne osem mesiacov. „Timi, vydávať sa kedy ideš?“ Timea s kačacími prsiami na tanieri bezradne pokrčí plecami. Čakala ahoj.
Panebože, ja fakt drhnem dlážku. Hovorila som si s vlasmi ledabolo zopnutými, so špinavou handrou v ruke. Kľačala som pri kýbli s mútnou vodou, zohnutá nad vlastným osudom.
Malý Miško bol nezmar. Keď mal štyri roky, urobil čosi neslýchané, hodil po ocovi topánku. A potom utekal. Utekal, čo mu sily stačili. Výprask ho však neminul. Zobúdzal sa privalený Titovým stehnom, Jackie mu dýchal do tváre a Marlonove koleno ho tlačilo do chrbta. Boli to krásne časy. Bratia sa delili o posteľ, sny a nespočetné šibalstvá. Možno preto sa mu o 31 rokov neskôr nezdalo nič čudné na tom, že si líha do postele s malými chlapcami.
Protivná blondína si na terase novej bio reštaurácie uvedomila, že je nešťastná. Sedela hneď vedľa ovocia, naukladaného v efektných debničkách na slame a dívala sa na hladinu rieky, ktorá len nedávno narobila obrovský rozruch.
Osamelosť prvočísiel (Paolo Giordano) Deň, maximálne dva. Toľko vám bude trvať spráskanie tohto diela. Autor neuveriteľne strhujúcim spôsobom opisuje životy dvoch podivínov, ktorí rozhodne nezapadajú do šablóny som ovca, kráčam s davom. Od prvej vety sa strmhlav prepadnete do sveta anorektičky a osamelého, ťažkopádneho paka, s dlaňami drsnými ako šmirgeľ. Na malú chvíľu sa tieto dve, naoko bezvýznamné, nuly stanú stredom vášho vesmíru. Budete si ich pamätať ešte dlho po dočítaní poslednej strany. Mrazivé. Pútavé. Absolútne podmanivé.
Americký konzul naplánovaný výlet môjho otca šmaril do koša. Dôvod? Slabé väzby so Slovenskom. Môj otec má veľký rodinný dom so záhradou, manželku, tri deti, dvoch psov, jednu vnučku a na krku šesťdesiatku. Slušný občan, žiadne prešľapy, žiadna krívajúca minulosť. S kamarátmi z detstva si chcel v San Franciscu prenajať karaván a cestovať. V apríli teda odvezie svojich priateľov na Schwechat, zakýva im a otočí to naspäť. Slabé väzby so Slovenskom nepustia.
Vie, že to dotiahol ďaleko. Uvedomí si to každé ráno, keď ho v aute čaká naleštený šofér a susedy ho zdravia so zvláštnym leskom v očiach. Nedeľu má najradšej. Vtedy káže národu, ktorý je po rezni vyvalený v obývačke.