Monika Nagyova
Čo ma naučila Dara Rolins
Zavolala mi babkina setra. Mala deväťdesiat rokov a ležala na smrteľnej posteli. „Monika,“ ozvala sa slabým hlasom akoby zo záhrobia. „Na tú Daru si si vyfúkala vlasy?“
Autorka románu Sídlisko, moderátorka literárnych besied a podcastu Knižná revue Zoznam autorových rubrík: Úprimné pozdravy z Bratislavy, Zo života vo firme snov, Denník starej dievky, O pocitoch smrteľníka, Showbiznis je drina, Čo je "in", Pribalím vás do kufra
Zavolala mi babkina setra. Mala deväťdesiat rokov a ležala na smrteľnej posteli. „Monika,“ ozvala sa slabým hlasom akoby zo záhrobia. „Na tú Daru si si vyfúkala vlasy?“
Na filmovom festivale v Karlových Varoch stretnete dva typy ľudí - služobníkov Instagramu a fanatikov filmu.
Bola som na premiére prvej slovenskej divadelnej adaptácie románu Rozum a cit. Po predstavení som sa zúčastnila slávnostnej recepcie, na ktorej sa to celebritami len tak hemžilo.
Upratovačka bola zhrbená nad vysávačom. Keď sa jej uvoľnil pramienok vlasov, vystrela sa a napravila si sponku. Vtedy som jej videla do tváre. Bola mladá, no celá spotená. Červený koberec jej dal poriadne zabrať.
Keď som prvýkrát videla Paľa Haberu naživo, bola som taká nervózna, že som nedokázala hovoriť. Pri Michalskej bráne sa pred obchodom s hudobnými nosičmi kľukatil dlhý rad, v ktorom som stála aj ja.
Taký frmol som pred našim kostolom nikdy nevidela. Tlačila som sa v dave a zdravila známych. Som tu doma, väčšinu ľudí poznám od malička. Tak ako oni, aj ja som bola zvedavá a nedočkavá.
Vídavala som ho v bratislavských reštauráciách. Sedel pri stole sám. S pohárom vína a s hrubou knihou čakal, kým mu prinesú jedlo.
„Keď som bola malá, myslela som si, že speváčky a herečky neprdia,“ vyhlásila moja suseda. Na jej slová som si spomenula, keď som stála pred Beyonce. Bola trochu odhalená, trochu naľahko a riadne na vysoko.
Spevák si počas svojho veľkého svetového turné „The 20/20 Experience“, ktoré trvá už od novembra 2013, skočil nedávno aj pre 7 cien Music Billboard Awards. Hitparádu valcuje s hitom „Not a bad thing“ a s novým duetom „Love never felt so good“, ktorý spieva s Michaelom Jacksonom. Ide mu karta. S dychom ani zďaleka nie je na konci.
O talianskom spisovateľovi Niccolovi Ammanitim toho slovenský čitateľ veľa nevie. Renomovaný novinár Juraj Kušnierik mi prezradil, že keď bol autor v Bratislave mal s ním interview a nechýbalo veľa, aby dopadlo zle. Kušnierik sa Ammanitimu priznal, že jeho knihu nečítal. Autorovi stvrdli črty tváre a nič žurnalistovi nedaroval. Pre novinára bol zvyšok rozhovoru peklom. Ja som, na rozdiel od Kušnierika, knihu otvorila.
Táňa Pauhofová a Róbert Roth dokazujú, že hviezdy hereckého neba máme rovno pod nosom. Ako dvaja bezdomovci v hre „Antigona v New Yorku“ navodili obecenstvu dokonale bezútešný pocit. Obaja sa svojich nešťastných úloh zhostili na jednotku. Stiahli divákov na úplné dno. V deravých kabátoch na rozbitej lavičke boli mimoriadne presvedčiví. Aj mne začala byť počas predstavenia zima.
Hlupaňa sa vyparádila. Veď ide o najprestížnejšiu udalosť v krajine. Má šaty metalickej farby, lebo zbožňuje kovový lesk materiálov. Zvolila jednoduchý strih a čisté, studené línie. Oči naširoko otvorené, kam pozrie, tam osobnosť. Našuchorí sa a pritisne sa k svojmu podnikateľovi. Odhodlane vykročí do sveta reflektorov a mamonu.
Tak Habera sa namočil do ďalšieho projektu? Divadelného? Pozrieme sa na to, povedala som si. Bolo to v časoch, keď populárny spevák nosil roztrhané rifľové kraťase a mal chlpatú hruď. Lístky na premiéru Evanjelium o Márii som zohnala. A na svojho obľúbeného speváka okamžite zabudla. Sila predstavenia ma dostala tak, že som celý večer preplakala.
"Čo na tom divnom chlapovi všetci vidia?" čuduje sa teta Marta s ovládačom v ruke, keď zachytí správu o treťom výročí jeho smrti. Na obrazovke sa mihnú zábery, natočené roztrasenou rukou kameramana. Všade vreskot, cirkus, tlačenica. Spevák sa v kŕdli osobných strážcov snaží predrať k akýmsi dverám. Teta Marta sa lenivo načiahne za miskou jahôd, ktoré doniesla zo záhrady. Pohoda, o akej sa Jacksonovi mohlo iba snívať.
A tak som zavrela počítač o desať minút skôr. Aby som pred predstavením stihla s kamoškou kapučíno a minulotýždňové novinky. Zaplatíme a šup do divadla. Opona sa dvíha, hudba hraj! Privlečte ho na scénu. Copatého hrdinu z Terchovej. Jánošíka na ktorého čakáme celé leto.
Artmedia je teraz v kurze. Aj včera bola. Motali sa tam sekjuriťáci, vlčiaci, trhači lístkov a fanúšikovia, poobliekaní do čohosi teplého. Do neba vyletela tisícka Avoňáckych balónov, fakt krásne. Po Šarkanovi a Zdenke pripravili scénu pre žiarivú hviezdu, ktorá sa tu zastavila počas svojho turné a venovala nám niekoľko úsmevov.
Bruno pred piatkovým, prvým finálovým kolom tvrdil, že sme vyvolení. Máme sa usadiť, vybrať si žuvačky z úst, nešpárať sa v nose a čo najslobodnejšie prejaviť nadšenie. Čím hlasnejšie, tým lepšie. Bolo desať minút do priameho prenosu. Tisícka šťastlivcov sa usádzala s dobrým pocitom a očami sa slastne vpíjala do pestrej scény. Produkčné lietali, ľudia zo štábu usilovne schovávali káble. Osvetľovači testovali sýtosť farieb a hviezdna porota bola pripravená klesnúť do bordových kresiel. V tmavom kúte pod železnou konštrukciou čupel Miro Jaroš. Rukami si podopieral bradu, ticho sledoval oceán hláv a upratovanie chaosu tesne pred začiatkom show, akú Slovensko ešte nevidelo.