Prvé dni sú vskutku magické. Posvätné pramene a oltáriky pre bohov, roztrúsené všade navôkol si ma podmania. Po všetkých tých ryžových poliach, kávových plantážach, chrámoch a výletoch do džungle konečne kráčam na pláž. Čakajú ma štyri dni leňošenia, potom Bali opustím. Do päty zaborenej v piesku sa mi zareže kúsok plastového pohára. Bolestivo syknem a skloním sa k nohe. Keď sa narovnám, zbadám, že sa predo mnou rozprestiera more odpadkov. Polámané ceruzky, hrebene a krabičky od liekov. Doposiaľ som takéto výjavy videla iba v dokumentárnych filmoch.
„V noci bol silný vietor,“ vysvetlí mi lámanou angličtinou miestny muž.
Chlapi palicami prehľadávajú vyplavené poklady, ženy sa v nich prehrabávajú holými rukami. Jedna z nich, s bábätkom v náručí nájde šľapku, zdvihne ju a váhavo sa na ňu pozrie. Čo s jednou? Napokon si ju predsa len zoberie. Domáci upratujú, zametajú a zhŕňajú odpadky na kopy. Vytvárajú sivé kopce, malé smetiská na pozadí mohutného oceánu. V diaľave sa na vrchole hory týči socha hinduistického boha Višnu, sediaceho na mýtickom orlovi.
Sedím na osuške a sledujem dianie pred sebou. Balijčania si začnú pri práci spievať. Mám tu zostať? Mohla by som ísť na masáž, stačí prebehnúť ulicou plnou vrčiacich mopedov a škriekajúcich opíc. Alebo sa môžem vrátiť do rezortu plného Austrálčanov. Zaplávala by som si v bazéne, z reproduktorov by znela „Silent night“ a čašníčky, obsluhujúce s kvetinkami za ušami by mi priniesli melónový fresh.
Rozhodnem sa zostať na pláži. Odpadky sú fascinujúcejšie ako protinožci rozvalení na ležadlách. K smetiam pribehnú miestne deti a skúmajú dary, prinesené na vlnách. Plastové vrecká si dávajú na hlavu a hlasno sa smejú.
Začínam sa cítiť špinavá. Neviem, čo so sebou a tak sa nakrémujem, hoci opaľovanie v tejto chvíli neprichádza do úvahy. Slnia sa vari ľudia pri smetiskách?
„You know Christmas tree?“ prihovorí sa mi chlapec a ukazuje kamsi pred seba.
Nechápavo na neho hľadím, oceán za ním hučí.
„Come!“ vyzve ma a ja ho nasledujem.
Po chvíli zastaneme pred provizórnym vianočným stromčekom. Domáci ho zhotovili z vyplavených konárov. Namiesto ozdôb sa na ňom hompáľajú rôzne topánky, zavesené na šnúrkach a sú na ňom nastoknuté polámané rámy na fotky.
„Merry Christmas!“ smeje sa chlapec.
Je druhá adventná nedeľa a spomeniem si na vianočné stromčeky žiariace v luxusných obývačkách instagramových influenceriek. Tento by mal na sociálnych sieťach tiež úspech.
Večer si na izbe vygúglim, odkiaľ sa tá špina vzala. Indonézia, ktorej súčasťou je aj Bali patrí medzi najväčších producentov odpadu v mori. Do oceánu ho púšťa tony. Problémom je neefektívny systém pri manipulácii s odpadom a borí sa s ním celé súostrovie. Odpadky nielenže obťažujú turistov, ale spôsobujú škody na ekosystémoch a mikroplasty kontaminujú ryby, ľudia po ich konzumácii môžu mať zdravotné problémy. Ach jaj, stránky radšej rýchlo zavriem.
Na druhý deň je pláž opäť v žalostnom stave. To sa mám dívať na indický oceán bez toho, aby som doň vstúpila? Už to nevydržím, vchádzam do vody. Oceán sa vygrcal a ja sa brodím v jeho zvratkoch. Napokon sa celá ponorím. Bali je ostrovom bohov a ja plávam v odpadkoch. Do vlasov sa mi zamotá slamka. Okolo hlavy mi tancujú tégliky, pripomínajú mi naše slovenské paštéty. Človek sem letí sedemnásť hodín, aby sa potom kúpal s paštétami Májka.
Som tam necelých päť minút, nie radostných. Vychádzam z vody, na mokrom tele mám papieriky, spoznám v nich obaly od Mentosiek. Sadnem si na uterák a zbadám, že na pravý členok sa mi prilepila detská tetovačka a na pätách mám, spolu s mokrým pieskom, špáradlá. Hnevá ma to, kto mi toto bude kompenzovať?! Zadívam sa do diaľky a zdá sa mi, že boh Višna sa mi vyškiera.
