Vidím ich všade. Otrhaní a horúci, pozbieraní z chudobných kútov sveta. Oddychujú tak, že sedia pod palmami na rušnej križovatke. Mnohých zrazí auto, lebo v noci sa po divokej štvorprúdovke pohybujú ako mátohy. Mŕtve telá naložia do lietadla a berú ich domov. Uvoľnili miesto iným. Bývajú dvadsiati v jednej izbe. Žijú ako myši. Hľadajú diery, do ktorých by mohli skrčiť svoje unavené telá.
Sú aj na verejnej pláži. Po pás vo vode. Je ich trinásť, stoja vedľa seba. V mori vytvorili hradbu zmorených tiel. V tomto meste je dôležité nestratiť kontakt s realitou, ale toto je priveľa. Obchádzam trinásť Pakistancov, ktorí nevedia plávať. Nikto ich to nenaučil. Oči majú vyčerpané. V raji naleštených mrakodrapov s plechovou oblohou, nespočetných luxusných pláží s pieskom jemným ako múka, melú z posledného. Ako mravce visia na rozostavaných budovách tiahnucich sa k oblohe. Slnko na nich nemilosrdne praží, každá minúta je trestnom za krajinu, v ktorej sa narodili. Klimatizované finančné centrá, megalomanské obchody a svetové atrakcie schovajú pod krídla tisíce robotníkov z Indie, Sri Lanky, Filipín.
Tisnem sa pred fontánou v obklopení fotografických bleskov. Fontána spieva, tancuje, je veľkolepá. Turisti sú užasnutí, lační uchopiť záber tohto čarovného momentu. Tlačia seba a svoje telefóny dopredu. Dostanem lakťom do brady.
Určite ste už stretli krásu. Nevídanú. Ohromujúcu. Ak sa však na krásu pozriete zblízka, stráca grády. Rozložená na detaily už nie je taká filmová. V živote je to presne tak ako v Dubaji. Nie je zlato všetko, čo sa blyští!
