Prosím si jedného Jánošíka!

Kroje, vydraté farby a drevené kulisy. Na pódiu plno vtipálkov, žandárov, valašiek. Rezká muzička, husté reči a huncútske gestá. Nové spracovanie muzikálu, úžasná choreografia. Oživená klasika, čo naštartuje vodopád melódií a dobrých pocitov. Slovenskí junáci a mladice s vrkočmi ma odfúkli do hustých lesov, na polia, na kopce, na zboj! Marta Sládečková bohovsky klipkala očami, jazyk ostrý ako britva, v bielych krídielkach cupitala sťa laň. Lepšieho anjela si k nášmu Jurovi neviem predstaviť. Ivan Vojtek to zobral do vlastných rúk a čaroval úsmev jeden za druhým. Zohratá parta z Novej Scény Čálik, Heller, Ďurdiak zas kúzlila čapatý smiech. Petra Humeňanská nevyzerá ako tá druhá na odstrel v Superstar. Lukratívnu ponuku chytila za pačesy, tie svoje rozpustila a sýtym hlasom zanôtila pár hladkajúcich pesničiek. No a aké by bolo „Na skle maľované“ bez Jánošíka? Nesklamal. Vodcu, čo prevzal horiacu fakľu po Dočolomanskom ľudia milujú. Odvážny, vytrvalo zaľúbený, hrdý, zúrivý, krásny, skrátka dokonalý. Ján Slezák si s ukážkovou kondičkou, hlasom a tancom neobliekol iba kostým, ale aj legendu. A režisér Ján Ďurovčík mu ušil košeľu na mieru. Tak ako všetkým ostatným. Tí mi včera namaľovali príjemný ružový obláčik na sklo v mojom srdci. Dávno sú preč časy, keď chlapi zbíjali, milovali, spievali a hľadeli do očí. Keď baby darovali vienko, rumázgali pri zbere úrody a cigánky zaklínali čierne mačky. Preč sú časy, keď sa jedlo z drevených tanierov a spalo na sene. Keď vešali hlavy. Keď sloboda v horách vážila viac ako jedenásť miliónov. Keď sa solilo a mastilo o dušu. Keď hviezdy iskrili z neba. Keď sa bralo a dávalo. Ale viac dávalo. Doneste mi jedného Jánošíka, pán čašník.