Ľubica každé ráno mazala deťom chleby. Na maslo priložila deravý syr a kolieska z uhoriek. Občas im k desiate pribalila aj malú sladkosť. Obidve aktovky starostlivo skontrolovala a zazipsovala. Netušila, že jej muž sa vláči s prašivou štetkou z vedľajšieho baráku.
Prašivá štetka sa ráno vždy v rovnakom čase postavila do okna a z deviateho poschodia sledovala, ako Ľubica strká deti do auta. Frajer prašivej štetky zatiaľ v kuchyni varil kávu.
Prašivá štetka veľakrát prekliala deň, keď sa jej vo večierke pokladníčka s orieškovohnedými očami spýtala:
„Aj toto je vaše?“
Prašivá štetka pozrela na dve fidorky, mlieko a rýchlo ich oddelila od svojho nákupu.
„Nie, toto nie je moje,“ povedala žene s orieškovohnedými očami a ospravedlňujúco sa usmiala na muža za sebou.
Hriech dolapil prašivú štetku rafinovane. Nebubnoval a nehlásil svoj príchod. Hriech si len tak stál za jej chrbtom v potravinách a ona naň vôbec nebola pripravená. Keď ho zbadala, stuhla ako vyšľahané bielka.
O mnoho dní neskôr sa prašivá štetka vrátila do toho istého obchodu k predavačke s orieškovohnedými očami, či ju dáko neodkľaje. Bezúspešne. Prašivá štetka skúšala všeličo. Vytiahla žalúzie, pustila dnu slnko a dúfala, že hriech na dennom svetle nebude vyzerať tak desivo. Mýlila sa, stála pred najdesivejším výjavom svojho života úplne omámená jeho podmanivým úsmevom. Zmenila si číslo a odsťahovala sa s frajerom na druhý koniec mesta.
Už ho nikdy nestretla, ale nebola o nič menej vinná, lebo hriech nosila v hlave. Túžila po ňom rovnako ako Eva túžila po zakázanom jablku. Predstavovala si, ako doň zahryzne a sladká šťava jej bude stekať po brade. Žila v čiernobielom svete, ktorý málokedy fungoval. Prúdila ulicami plnými ľudí a lámala si hlavu, prečo práve ona.
Prašivej štetke uniká dôležitá informácia. Že aj ja, že aj ty, že všetci máme svoju trinástu komnatu.
