Ráno sa do megalomanskej reštaurácii nahrniem s ostatnými ako dobytok. Poháňa ma neskutočný hlad. Kakaoví čašníci kmitajú jedna radosť. Nestíhajú dopĺňať kráľovsky obložené stoly. Naberám o dušu spasenú. Tlačím sa pri syroch, stojím v rade na praženicu a akémusi Rusovi trhám z rúk naberačku. Tiež si chcem poliať müsli jogurtom! Vezmem pohár so šampanským a otočím sa ešte pre kúsok ananásovej torty. Tak a sme kompletní. Ja a moja raňajšia hostina. Kým do seba premiestňujem ulovený bufet, sprevádza ma hluk, pachy, detský rev a štrnganie príborov.
Vyberiem sa na pláž. Domáci sa už dávno prestali smiať Európanom v plavkách. Zvykli si. Makajú a usmievajú sa. Za plešatými hlavami mladých mužov a ovisnutými prsiami starých žien vidia peniaze. Rozdávajú radosť a nič nie je problém. Ešte za mňa rozprestrú aj uterák! Majú v sebe toľko energie, že by ňou zrovnali Európsku úniu so zemou. Celý deň ležím a kydám na seba tridsiatku.
Hitom večernej promenády je biela farba. Po pešej zóne sa aj ja prechádzam v bielych šatách, ktoré mi plápolajú na spálenej pokožke. Lákajú ma vysvietené bary, obrovské zmrzliny, čerstvé ryby a blikajúce stánky. Prežratá z rezortu sa ulakomím na pohár vína vo vykričanom klube. Sedím a mám pocit, že ma ide roztrhnúť. V mojom žalúdku vedú zákusky a mäso nemilosrdnú občiansku vojnu.
Po štvrtom dni už nedokážem na raňajkách jesť. Pijem kávu a sledujem bzučiaci úľ okolo seba. Jediné, čo v tomto smrade stojí za to, sú blčiace oči čašníka. Nápoje v dvojdecových umelohmotných pohároch na pláži ma ponižujú. Nemecké tety, ktoré skáču vo vode, takzvaný vodný aerobik, mi kazia výhľad na šíre more. V robote som jednostaj snívala o pieskovej pláži. Teraz tu ležím, zazerám na pokakané deťúrence a mysľou som v kancelárii.
Priateľkám odkážem, že sa idem prejsť, musím sa nadýchnuť. Kúpim veľkú fľašu vody, hľadám tieň a sadnem si. Napijem sa a precitnem. Toto nie je dovolenka. Toto je stádovité mrhanie voľným časom.
Zoznámim sa s milou staršou pani, ktorá predáva na trhu ovocie. Dáme sa do reči, pozve ma na čaj a predstaví ma svojim deťom. Tie ma povodia po dedine, ukážu mi dom ktorejsi sesternice, pozvú ma do záhrady a prehovárajú nech ostanem na oslavu. Nahrnie sa tam celá rodina, každý na mne skúša svoje úbohé znalosti angličtiny a núka mi presladené koláčiky. Všade milé úsmevy s pokazenými zubami. Chudoba a radosť. Až keď neskoro v noci dokvitne nevesta, ktorá je ovešaná všetkým len nie zlatom, pochopím, že som na svadbe.
Veľa plávam. Všetok čas trávim v slaných vlnách, ďaleko od spitých Holanďanov. Do megalomanskej reštaurácii sa už nevrátim. Baby pozvem na chutnú, štipľavú večeru za babku. Síce sa nám mačky obtierajú o lýtka, ale atmosféra je úžasná. Úplne iný svet. Len dvadsať minút rezkou chôdzou od rezortu, z ktorého sa mi nakoniec podarí vyslobodiť.
Dovolenka je fasa vec, ak si ju vieme užiť. Mám kamarátku Luciu, ktorá nechá horu prísť k sebe. Nemá problém tráviť voľno na petržalskom sídlisku.
„Dovolenka je tu,“ prehlási a ukáže prstom na čelo. „Je mi ľúto tých úbožiakov, ktorí sa škvaria s pieskom nalepeným na zadku.“
Lucia pošle drahé zájazdy do teplých krajín. Nič viac ako balkón na Námestí hraničiarov nepotrebuje. Vystrie nohy a spokojne otvorí fľašu.
Silvia sa zas v strede týždňa odvezie na Kolibu.
„Vieš, aká je Koliba úžasná, keď stretneš iba mamičku s kočíkom či dôchodcovský pár? Raj na zemi.“
Niekto vypne v udržiavanom rezorte, z ktorého sa týždeň nepohne. Niekomu stačí jazero obrastené burinou. Je čas dovoleniek. Ideálna príležitosť regenerovať telo aj ducha. Nezáleží na tom, kde sme. Ale čo z toho vyťažíme pre svoje vnútorné uspokojenie.
