Nemám rada tieto témy, mrvím sa, uhýbam pohľadom.
„Moni, toto sú fakty,“ je neodbytná.
„Aj u nás?,“ oblizujem lyžičku, na ktorej je pena od kapučína.
„Na celom svete! Mať deti je čisté sebectvo.“
Sedíme na prvom poschodí nákupného centra. Z parfumérie vychádzajú vysmiate mamičky s kočíkmi. Ich ratolesti sa vezú na kolesách blahobytu. Neviem si predstaviť ako my, kávičkári a klienti bánk, budeme čoskoro kresať kameňmi.
„Príde to skôr, než si myslíš,“ povie priateľka akoby mi čítala myšlienky.
Čoraz viac mojich známych prepadlo čaru temných tajomstiev. Hltavo čítajú katastrofálne predpovede a ponárajú sa do mrazivých scenárov. Sú presvedčení, že ich telefóny sú odpočúvané, a že svet riadia iba traja ľudia. Že tejto planéte ostáva dvadsať rokov života a liek na rakovinu nám úmyselne zatajujú. Čoskoro sa prenasledovaní budeme skrývať v pivniciach.
Rozbolela ma hlava. Takúto krutú budúcnosť ľudstva nedokážem uniesť. Nemá každý deň dosť svojho trápenia? Nie sú v živote človeka chvíle, keď ho bolesť presahuje? Keď všetko okolo stíchne a on začína odznova? Opäť kreše kameňmi a učí sa udržiavať oheň?
„Nezatváraj si pred tým oči, nepomôže ti to,“ varuje ma kamarátka a kývne na čašníka.
Keď zaplatíme, spýtam sa:
„Separujem odpad a zhasínam svetlo. Čo mám ešte robiť?“
„Nič. Príde to, či chceš či nechceš,“ rozlúči sa so mnou prorocky.
Sú informovaní. Stačí jeden ťuk a na monitore sa im objaví celý môj život. Dovolenka, smsky, stav účtu. Tajné organizácie v mojom nákupnom vozíku evidujú aj nechtíkovú indulónu.
Pred apokalypsou niet úniku, kráčam zadumane na zmrzlinu. Mám zmiešané pocity. Postavím sa k okienku a zaváham. Potom myknem plecom, veď vedia, že som pažravá. Keď kresať, tak nažratá.
„Štyri makové poprosím.“
