Oči sa mu smiali, aj keď hovoril vážne a náruč mal otvorenú, aj keď mal ruky vo vačku. Životaschopný, veselý pôžitkár, ktorého akoby nič netrápilo. Vyškerený od ucha k uchu. Už mi z kaviarne nikdy nezakýva. Nečakane mu praskla tepna v hlave.
Pohreb uprostred rozbehaného týždňa nie je sranda. V práci všetko vybaviť, sprcha, zastaviť sa pre kvety a s vyplazeným jazykom prihrmieť na poslednú rozlúčku. Pot zo mňa neprestával tiecť. Vôbec som sa nečudovala, že nás bolo tak strašne veľa. Slnko mi pražilo na hlavu, kúpala som sa vo vlastnej šťave a snažila sa vyhýbať pohľadu na rakvu. Hlavu som nedokázala udržať vzpriamenú. Pod náporom šoku zo straty bola ťažká, neustále sklonená. Veľké slnečné okuliare skrývali smútok úspešných podnikateľov a krásnych slečien. Koruny stromov v slzavom údolí sa nepohli. Meravo stojaca v čiernom odeve som čakala na osvieženie, ale vánok neprichádzal.
„Vážení, to, že žijeme, nie je samozrejmé“, ozval sa kňaz. Vo svojej kázni hovoril o tom, že Boh dal, Boh vzal a že človek musí napriek veľkej bolesti ostať pokorný a vďačný.
Okolo cintorína sa náhlili ľudia, hustla premávka, trúbili autá. Všetci tí ľudia viedli dennodennú vojnu s vlastným životom. Bojovali o kúsok šťastia a pohody. Mali pri sebe povolené zbrane – tašky, šanóny, kabelky, cigarety.
Ktorýsi z miništrantov spieval: „Nauč nás plesať v tvojom duchu“. Ja som mala na Boha inú prosbu. Chcela som, aby ma zobudil. Mala som pocit, že spím a ten, ktorý sa zobudil, už nie je medzi nami. Ja čakám na zajtrajšok a strácam dnešok. Pri troche šťastia sa dožijem protézy a silných dioptrií. Budem vstávať po úderoch. Štopkať rany. Snívať. Pozerať sa stále na hodinky a nevedieť koľko je hodín. Dotýkať sa svojej ovisnutej kože a opierať sa o barle.
Po kondolovaní som vyšla z cintorína. Prekročila som zrazenú mačku a opäť ma pomaly pohltila štvorprúdovka. Zaradila som sa do pravého pruhu, ľahostajná voči bezvládnemu telu v jarku. Veď je to len spitý alkoholik.
Vždy, keď nablízku udrie smrť, vynorí sa otázka. Žijem naozaj? Tápam, padám, neviem. Ale ty, Roland, ty už vieš.
