Za oknom sa zmráka. Rozpustím si vlasy, vypláchnem ústa a pery potriem balzamom. Zbytočne. Neprišiel. Skrčená pod vankúšom hypnotizujem mobil. Zmením sa na vzlykajúci uzlík, maskara sa rozmaže, oči ma štípu. Náhle mi napadne najdôležitejšia otázka. Kto je to úbožiatko na posteli?
Poďme sa predstaviť.
Vždy učesaná, navoňaná, vtipná, s množstvom snov a plánov. Volajme ju Pýcha.
Za ňou v kúte sedí, slovka nepreriekne, pokojná a silná. Volajme ju Pokora.
Pýcha a Pokora je v každom z nás. Pýcha sa rada predvádza. Nesmie zostať na ocot. Je večne hladná, utrápená aj veselá. Túži po piedestáli, pozornosti, súcite. Pokora nerobí nič. Čaká. Pripravená zaliať ma blahodarným vnútorným lúčom. Dokáže hory prenášať a v chaose ani okom nemihne. Pýcha ma v ten večer donútila nariekať. Pokora ma tíško sledovala.
Cesta k oltáru je tŕnistá. Húfy pyšných princezien kráčajú v čiernych závojoch po rozbitých ideáloch. A princovia sú v krčme naložení v liehu.
Po svadbe svitá na krajšie zajtrajšky, ale je to opäť iba ďalšia pasca. Bývalé nevesty, teraz začmudené od dymu a obrastené tukom, šúpu cesnak a bedákajú nad toľkou márnosťou. Niekdajší starí mládenci si na ulici smutne obzerajú krátke sukne a strach zo starnutia im prehlbuje vrásky.
Chceme, aby bol náš život ako napenené karamelové latté. Ibaže naše túžby sú ako bezodné diery, ktoré nikdy nenaplníme. Jedna túžba strieda druhú.
Ako z toho von? Budeme padať dovtedy, kým Pokora neprevezme žezlo. Kým sa nezbavíme ničivej potreby utrhnúť si od okolia kus rešpektu. Jedna vec je o tom blogovať, druhá skutočne pochopiť, že v záplave obáv a starostí zabúdam na toho najdôležitejšieho človeka. Seba. Ak dokážem prijať seba za takú, aká naozaj som, bude mi jedno, či mám na prste obrúčku alebo nie.
