Je nedeľa ráno. Alexandra s rozkošnými kropajami potu na čele zdieľa foto z ranného behu. Vyzerá neuveriteľne dobre. V ruke drží fľašu vody, na tvári má široký úsmev a žiarivo biele zuby. Alexandra želá všetkým svojim priateľom krásny deň a pripomína, že nemáme zabudnúť pozitívne myslieť. V jej vlasoch sa odráža tisíc lúčov slnka. Ja ležím v posteli. Mám zalepené oči, stuhnutú šiju a kyslo v ústach.
„Nepôjdeme do Kľučovca?“, preberie ma smska.
Vidiek mi prospeje. A tak cestujem k známym ďaleko za mesto. Podvečer už sedím v krčme, z ktorej sa nedá lokalizovať. Všimnem si, že nikto nemá na stole mobil. A nik ho nezviera v dlani. Nie je ako. Jedna ruka objíma krígeľ, druhá je ponorená v balíku s chrumkami. Počuť smiech a hity osemdesiatych rokov. Rozhliadnem sa. Popolníkov je tu neúrekom. To by bola zadymená selfie! V pozadí mojej hlavy by boli štamgasti s pokazenými zubami a prepitými očami. Bolo by vidno aj roztrhanú záclonu a obliaty obrus. Spomeniem si na Alexandru. Uvedomím si, že jej radostné rána neexistujú. Nie sú mojou realitou. Jej dokonalá nedeľa je ilúziou, ktorú ja nemôžem nahmatať.
Čo môžem nahmatať je štamprlík, ktorý mi sem krčmár položil. Tak ho teda nahmatám a kopnem do seba slivovicu.
Jediná selfie, ktorú potrebujeme, je pravda.
