Anka bola lenivá si k jedlu sadnúť, žula rožok poležiačky. Ležala v posteli s kopou omrviniek. Otvorili sa dvere.
„Dobrý deň, ako sa dnes máte?“ pozdravila ju cudzia žena a bez váhania podišla k lôžku.
Na zem položila igelitové tašky.
„A vy ste kto?“ spýtala sa Anka s plnými ústami.
„Ale prestaňte.“
„A vy ste kto?“ zopakovala Anka otázku.
„Doniesla som vám ovocie, aj váš obľúbený.“
„A vy ste kto? Nepovedali ste mi, kto ste.“
Cudzia žena si sadla na okraj postele a hlasno vzdychla.
„Som manželka vášho najstaršieho syna.“
„Ja nemám dieťa,“ odvetila Anka.
Aby svojim slovám dodala váhu, prehltla sústo, ktoré už aj tak zbytočne dlho prevracala v ústach, posadila sa a s vážnou tvárou sa zadívala na nepozvaného hosťa.
„Ja nemám dieťa,“ zopakovala.
„Čo to hovoríte mama, máte tri deti.“
„Ja nemám deti,“ kývala hlavou na znak nesúhlasu. „Nikdy som nerodila.“
Cudzia žena na kraji postele privrela oči a v duchu rátala do desať.
„S niekým si ma mýlite,“ presviedčala ju Anka. „Ale keď ste už tu, môžem vás poprosiť o láskavosť?“
Neznáma otvorila oči a pozrela na Anku.
„Čo potrebujete?“ spýtala sa.
„Pustíte mi nejaké maďarské pesničky? Je tu také ticho.“
Žena vylovila z vrecka telefón a pustila sa do hľadania šlágrov. O malú chvíľu izbu naplnila hudba. Anka melódie spoznala a rozžiarila sa. Celá uveličená sa cudzinky opýtala:
„Nezatancovali by ste si so mnou?“
Cudzinka jej pomohla zliezť z postele, nohou odsunula tašky nabok, z jednej z nich sa vykotúľal ananás. Uprostred miestnosti sa obe postavili oproti sebe. Cudzinka zaujala mužskú pozíciu, svoju pravú ruku položila na svokrin chrbát, povyše lopatiek. Druhú ruku vystrela a dlaň nastavila tak, aby v nej spočinuli svokrine žilnaté prsty. Chvíľu spolu tancovali.
Toto sa prihodilo našej rodinnej známej. Na to, ako tancovala so svokrou v zariadení pre seniorov, si spomeniem v malej krčme pri futbalovom štadióne. Sedím obďaleč a sledujem Štefana, kedysi úspešného podnikateľa a férového chlapa. Aj jemu sa do hlavy dostal votrelec. Núti ho dookola opakovať tie isté činnosti. Štefan sa za stolom obracia na svojich kamarátov a hlasno ich vyzýva:
„Ešte sme si neštrngli!“
Všetci zdvihnú poháre, krígle do seba s buchotom narážajú. Keď Štefan dopije, pohár s pivom položí na stôl, otvorí peňaženku poráta v nej peniaze a zavrie ju.
„Ešte sme si neštrngli!“
Opäť štrngot. Odpije si, načiahne sa za peňaženkou, nakukne dnu a zavrie ju.
„Chlapci, ešte sme si neštrngli!“
Štefan si penu z pier utrie chrbtom ruky, chytí peňaženku, kontroluje jednotlivé priehradky, potom peňaženku zavrie a položí ju pred seba. Načiahne sa za pohárom, zodvihne ho do vzduchu:
„Na zdravie!“
Dá sa to vydržať iba minútu.
Miroslava demencia premenila na postrach okolia. Len donedávna nevynechal ani jednu bohoslužbu, vždy oblečený v saku a v kravate. Poznám ho od malička, naposledy sme prehodili pár slov v kostole na Bielu sobotu. Bola tma, studený vzduch mi liezol za golier, popŕchalo.
„Aj nebo oplakáva Krista,“ prihovoril sa mi vtedy s úsmevom.
V sviatočnom kabáte a klobúku stál pred kotlom, umiestnenom pri vchode do kostola. Udržiaval v ňom oheň, aby ním kňaz mohol zapáliť veľkonočnú sviecu a miništranti fakle.
„Ako sa máte?“ spýtala som sa ho.
„Chladno mi je,“ odvetil. „Dnes to bude dlhé.“
Mal pravdu, omša bola dlhá. Procesia okolo kostola napriek narastajúcej zime bola magická. Zvony počas sprievodu zvonili a ľudia spievali, nesúc v rukách svietiace lampáše.
To bolo poslednýkrát, čo som Miroslava videla pri zmysloch. Dnes hromží na ľudí, tvár má skrivenú hnevom. Dvíha ruky, zatína päste a chrlí zo seba absurdné pokriky na každého, kto ide okolo neho. Nespoznáva ma, ba čo viac, minule mi skočil do cesty, nečakala som to, musela som prudko zabrzdiť, srdce mi silno bilo. Miroslav mi dlaňou búchal na kapotu auta, z očí mu šľahali blesky a z úst nezmyselné vety.
Stále tá istá žena, stále na tom istom mieste. Denne takmer nehybne sedí na lavičke v rušnom centre Bratislavy. Volajme ju Iveta. Okolo Ivety prechádzam aj niekoľkokrát za deň. Poznám jej tašky, položené pri nohách, aj hrubú vetrovku, ktorú nosí na sebe, či je leto a či zima. Raz, úplne nečakane, sa Iveta postaví, stiahne si nohavice a vyciká sa rovno na chodníku pri početných skupinkách turistov a ich sprievodcov. Silný prúd moču sa rozleje do šírky, derie si cestičku cez mačacie hlavy až k múrom historickej budovy. Mám naponáhlo, v spleti tiel predo mnou to zbadám neskoro a vstúpim do teplej tekutiny, vylúčenej Ivetinými obličkami. Tá si práve zapína zips, následne sa usadí na lavičku a opäť znehybnie.
Zrejme to bude len horšie. V roku 1974 sa u nás narodilo najviac detí v histórii, tento rekord nebol nikdy prekonaný. Husákove deti, tá povestná silná generácia, majú dnes okolo päťdesiat rokov. V najbližších desaťročiach bude táto krajina prekvitať starobou. Zákonite aj demenciou.
Podrážky na topánkach mám navlhnuté od Ivetinho moču. Čo mám robiť? Mávnem rukou a náhlim sa ďalej. Možno aj ja raz budem kvôli demencii otravovať život ostatným. Možno aj o mojom pochabom správaní raz niekto zverejní blog. Kradne psom žrádlo, z misky pojedá granule a tak dobre kedysi písala!
