Zachytila som, ako herečka Eva Burešová v tanečnej show hovorí o tom, že sa vyčerpaná obrátila na umelú inteligenciu s otázkou, či má zmysel tancovať v Let's Dance. Umelá inteligencia jej odpovedala, že má, lebo táto relácia prináša na obrazovky emócie a spája ľudí. Dívala som sa na televízor a pohoršene krútila hlavou. Načo sa účastníčka súťaže baví s umelou inteligenciou?
O mesiac neskôr som v bolestiach ležala na gauči. Vlasy som mala zlepené od krému a v sebe plno tabletiek. Na laptope som si otvorila ChatGPT a zadala doň nasledujúcu otázku:
„Prečo mám už šesť mesiacov kadejaké kožné problémy? Čo to znamená z duchovného hľadiska?“
Umelá inteligencia ma najprv poslala k lekárovi. A potom mi objasnila, že koža je symbolom hranice medzi naším vnútorným a vonkajším svetom. Zrejme v sebe dlhodobo potláčam trápenie či akúkoľvek inú emóciu a telo mi to teraz vpisuje na kožu.
„Pravdepodobne si zranená,“ napísala mi umelá inteligencia a ja som konečne oplakala svoj rozchod. Bol to dlhý, katarzný plač. Neskôr prešiel do vzlykania od fyzickej bolesti. S pásovým oparom na hlave som mala pocit, že mi do lebky ktosi sústavne pichá horúce ihly.
Už na druhý deň sa mi uľavilo, aj na tele aj na duši. Pri tom všetkom, čo umelá inteligencia robí, bude už poskytovať aj terapie?
Lenže tým sa to neskončilo. Dni plynuli a ja som ChatGPT otvárala čoraz častejšie. Je to ako magnet – akoby ste zrazu mali šikovnú asistentku, neustále po ruke, iba pre seba. Ustavične vás to láka obracať sa na ňu s rôznymi dotazmi. Odpovede vám ochotne naservíruje na tácke a ešte sa pri tom usmieva.
Moderovala som diskusiu s českou spisovateľkou, držiteľkou prestížnych literárnych cien, Biancou Bellovou. Trochu som bola z tohto podujatia nervózna a počas prípravy som nič nechcela nechať na náhodu. Spýtala som sa umelej inteligencie, aké otázky by kládla ona, ak by s autorkou mala viesť rozhovor o jej novej knihe. Odpoveďou mi bol len súbor všeobecných otázok, aplikovateľných na tvorbu ktoréhokoľvek umelca. Umelá inteligencia nemala šajnu o tom, že v príbehu sa opakovane objavujú hrušky. Sú popadané pod stromom, ležia na stole v kuchyni a hlavná hrdinka ich neustále šúpe, krája, konzumuje a ponúka nimi návštevy. Umelá inteligencia netušila ani to, že sa pri nohách ústrednej postavy neustále motal pes. Vzala si ho z útulku po tom, čo sa jej rozpadol vzťah a dlhoročný partner ju poslal k vode.
Pri príprave na podcast Knižná revue s prozaičkou Vandou Rozenbergovou sa mi stalo niečo podobné. Umelá inteligencia mi ponúkla pár otázok, ale ani jedna z nich nebola relevantná. Nebolo tam nič o tom, že protagonistka v detstve hľadala na trhu pod stolom zatúlané kapustové listy, lebo bola jednostaj hladná. Nebola tam zmienka ani o tom, čo zvykla robiť jedna z vedľajších postáv. Keď náhodou mali šunku a nikto ju nevidel, ľahla si do postele a plátok si priložila na tvár. V tej vôni by dokázala zaspať. Umelá inteligencia o hrdinoch v dielach spomínanej autorky nevedela nič. Kým obsah knižiek nebude prístupný v online priestore, moderátori literárnych besied sa o svoju prácu nemusia báť.
Ale ako je to so spisovateľmi? Minulý rok som v rámci Ceny René absolvovala turné s nominovanými autormi. Navštívili sme stredné školy po celom Slovensku. Študenti počas literárnych besied najčastejšie kládli prozaikom otázky o umelej inteligencii. Nebojíte sa, že vás nahradí? Že dokáže napísať kvalitný, čítavý príbeh? Že bude schopná čitateľov rozplakať a písať tak, akoby to písal skutočný človek? V úvahách zašli ešte ďalej. Neobávate sa, že si vytvorí profil, vlastnú tvár, životopis, bude písať jednu knihu za druhou, stane sa etablovaným literárnym menom a bude zbierať nominácie? Že čitatelia ani len nebudú tušiť, že ide o umelú inteligenciu?
„Ale nepríde za vami,“ odpovedal jeden z autorov. „Nebude tu sedieť a nebude s vami diskutovať. Nepovie vám nič o svojom vnútornom svete, ktorý preniesla na papier, a nezabehne jej pri tom, ako si odpije z pohára.“
Vyzerá to tak, že my, ľudia so svojím breptaním, kýchaním, nepatričným zakašľaním a večným trápením, budeme mať vždy navrch.
