Každé ráno ma budí hlas muezína, zvolávajúci veriacich k modlitbe. Ozýva sa z veže mešity, okolo ktorej krúžia vrany. Sarajevo leží v údolí rieky Miljacka, voda v nej je neustále špinavá, pripomína mi farbu piesku. Mesto je obklopené zelenými kopcami. Bolo by to romantické, nebyť desivého využitia polohy hôr. Práve tam sa v rokoch 1992 až 1996 skrývali snajperi a strieľali do ľudí, mali ich ako na dlani. Mierili na civilistov, stojacich v siahodlhých radoch na chlieb či vodu. Obyvatelia tohto mesta sa stali rukojemníkmi vo vojne, prebiehajúcej v dôsledku rozpadu bývalej Juhoslávie.
Lenže teraz chodím po pulzujúcom meste, detský džavot strieda hrkútanie holubov, roztrúsených všade po námestiach. Zdvihnem hlavu, nado mnou sú srdiečka poletujúce vo vetre, visia na šnúrke z akéhosi balkóna. Srdiečka sú aj na zemi, je nimi pokreslený celý chodník. Slnko svieti, vo vzduchu vonia čevapčiči, burek a balkánska káva. Reštaurácie praskajú vo švíkoch, terasy sú plné moslimov, kresťanov aj židov. Pravoslávne kostoly, katolícke katedrály, ženy s vlasmi schovanými v hidžábe. Je tu všetko. Nasávam atmosféru a cítim, ako vo mne mix exotiky a histórie prebúdza bytosť, ktorú mám na sebe najradšej - pozorovateľku. Mám pocit, akoby som sa vracala do minulosti. Za igelitové tašky sa tu neplatí, všade sa fajčí, odpad sa príliš netriedi, voda je v gastro prevádzkach zdarma a paneláky vyzerajú ako u nás za čias bývalého režimu, šedé a ošarpané.
V Sarajeve navštívim všetky múzeá. Z tých, ktoré sa venujú obliehaniu mesta a zločinom proti ľudskosti, vychádzam otrasená. Dlho sa nemôžem zdvihnúť z provizórnych kinosál, telo mám zmeravené a tvár mokrú od sĺz. Z výstavných priestorov sa napokon vypotácam von. Denné svetlo ma udrie do hlavy, štípu ma z neho uslzené oči. Ako som to mohla vidieť až po návšteve expozícií? Postrieľané budovy sú všade. Kráčam tými istými ulicami, ktoré som sledovala v projekčných miestnostiach, a v hlave si premietam, čo sa tu dialo v deväťdesiatych rokoch. Diery v stenách domov, spôsobené streľbou, nezatienia ani deti, lížuce modrú zmrzlinu. Ako som si predtým mohla nevšimnúť hlboké pohľady domácich? Ich oči skrývajú prežitý teror a utrpenie. Toto mesto je ako jeho obyvatelia - zvonka pestré, zvnútra zranené.
Nakoniec vám aj tak najviac povedia ľudia. Spoznala som Emira, môjho rovesníka, uznávaného akademika. Lenže vtedy mal pätnásť rokov, z jednej strany držal za ruku mladšiu sestru Lejlu a z druhej strany otca. Utekali, ani nevedeli kam. Bežali s davom za ohlušujúceho rachotu, mama im bola v pätách. Otcov stisk zrazu povolil, jeho telo padlo na zem, zasiahla ho guľka.
„Emir, nezastavuj, bež ďalej!“ kričala na neho matka, a on ju poslúchol.
Náhly výbuch za jeho chrbtom ho donútil otočiť sa. V zmätku ľudských tiel stratil mamu z dohľadu, no nezastavil sa. Silno držal sestru za ruku a utekal, čo mu sily stačili.
„Neskôr mi mamine sestry povedali, že mama je v nemocnici, lebo sa zranila. Nechceli mi povedať pravdu, aby ma chránili. Skutočnosť však bola taká, že otec vykrvácal a mamu zasiahol granát, bola na mieste mŕtva.“
Sedíme v priestrannej kaviarni a objednáme si vitamínové drinky, ktoré boli hitom ešte za čias prezidenta Tita.
„Oboch rodičov som stratil v priebehu pár minút,“ pokračuje Emir. „Stal som sa sirotou, ale celý život som bol zahrňovaný láskou. Sestry mojej mamy sa nevydali a nemali deti. Starali sa o mňa a o Lejlu. Vytvorili nám silné rodinné zázemie. Nikdy som nepocítil nedostatok lásky, naopak, mal som tri mamy.“
Stíchne a po chvíli dodá: „Tri mamy som aj pochoval, len nedávno tú tretiu. Je to veľmi ťažké.“
Pýtam sa ho na každodenný život v obliehanom meste.
„Tu sa nekráčalo, tu sa bežalo,“ odpovedá. „Ak niekto nestihol dobehnúť na vyučovanie, poznámku nedostal, pedagógovia boli zhovievaví.“
„Ty si počas vojny chodil do školy?“
„Nechodil, bežal,“ opraví ma a pousmeje sa. „Snajperi nás ostreľovali štyri roky, myslíš si, že sa tu zastavil život? Nezastavil. Utekal som na skúšku do školy a preskakoval som mŕtvoly. Starcov aj deti.“
„Znie to ako z filmu na Netflixe,“ reagujem udivene.
„Človek si zvykne na všetko. Pamätám si, že som šprintoval popri mŕtvolách a mal som stres z toho, či tú skúšku spravím. Vytesnil som absurdity okolo seba, len tak som dokázal prežiť. V tom čase som sa začal učiť hrať na gitare a zaľúbil som sa. Potom som uháňal buď na krúžok, alebo na rande. Mal som obrovské šťastie, mnohí moji známi išli po chlieb a už sa nevrátili.“
Emir si odpije z multivitamínového nápoja.
„Dospelí prestali piť kávu. Predstav si, káva v deväťdesiatom druhom tu stála päťdesiat eur! Bola to vzácna komodita, nemohol si ju dovoliť takmer nikto.“
V duchu porovnávam jeho život s mojím. V hlave sa mi vynoria obrazy jazera v Rovinke. S mojimi mladšími sestrami sa špliechame vo vode, mama s kamarátkami sedí na brehu, ženy trkocú s kávou v ruke. Kofeínový nápoj si dolievajú z veľkej červenej termosky. Keď odchádzame domov, mama zvyšnú kávu z termosky vyleje na kamene pri vodnej ploche.
Zo Sarajeva sa do Bratislavy vraciam autobusom. Pripomeniem si, ako som cestovala za čias, keď sme neboli súčasťou Európskej únie. Na každej hranici musím spolu s ostatnými vystúpiť z vozidla, mierim k okienku a ukazujem colníkovi cestovný pas. Ten mlčky listuje, skúma ma pohľadom, stránky šuštia, minúty sa vlečú, napokon zaznie úder pečiatky. Do rodného mesta sa vraciam utrmácaná a dolámaná. Vozidlo smeruje na autobusovú stanicu a prechádza cez most. Oblúkový dizajn a architektúra mosta Bosniakov zaujme. Vykúkajú z okna, pozerajú na čistý Dunaj a fotia si mrakodrapy 21. storočia. Muž na sedadle predo mnou budí svojich synov a ohromene im ukazuje moderné výškové budovy, sídla nadnárodných spoločností. Dívam sa na naše hlavné mesto ich očami. Áno, sme pre nich Západ. Sme oveľa ďalej než Bosna a Hercegovina, máme rozvinutejšiu infraštruktúru, odrážajúcu dynamiku dnešného sveta. Avšak, sme oveľa bližšie k vojne.
