Bednárik zmenil moje vnímanie Krista

Na scéne nebol Habera, ale Ježiš. Ten muž z dávnych zaprášených biblií, ku ktorému sa modlili babky v kostoloch. Teraz spieval, rozdával lásku, zimomriavky a na kríži vykrikoval „Som smädný!“ Kto je to? Túto otázku si kladiem doteraz. Divadlo som dovtedy brala ako miesto, kde v kravate alebo v úzkej sukni musíte pretrpieť dve hodiny. Teraz bolo pre mňa budovou, kde sa dejú úžasné veci. Boli to Bednárikove časy. Na Novej Scéne chrlil muzikály, ktoré išli na dračku. Vynechávala som vyučovanie, aby som mohla ísť na verejnú generálku. Natlačená na schodoch na prízemí divadla som mala pocit, že som súčasťou niečoho veľkého. Režisér prerušoval predstavenie, nadával hercom, ospravedlňoval sa divákom, upozorňoval technikov. Ešte aj keď hromžil, bol taký ... ako prievozský chlieb. Mäkký, voňavý, dobrý. Pokrvní bratia, Jozef a jeho zázračný farebný plášť, Grand-hotel a Klietka bláznov. Milovala som tie muzikály. Veľkolepé, nevšedné, dojímavé. O siedmej večer zhasli svetlá, ja som sa nervózne zamrvila na sedadle a už ma to unášalo preč. Do ligotavého sveta nezabudnuteľných príbehov. Vedľa divadla predávali famózne makové a orechové pirohy a v divadelnej kaviarni na poschodí robili úžasnú viedenskú kávu. Mala som silné zážitky, slzy v očiach a krídla na chrbte. Ďakujem, pán Bednárik. Aj v porote Let’s dance bolo z neho cítiť pokoru a slnko. Sestra s ním letela v lietadle, kamoška ho obsluhovala v reštaurácii, ďalšia ho stretla na pošte a kolegyňa sa rozplývala v jeho šansónovom klube. Šíril teplo, vtipné príbehy o Zelenči a pohodu.Ktovie čo by nám teraz zhora povedal.Asi niečo mäkké, voňavé a teplé.