Mnohočlenná kapela, najviac zastúpená trubkármi, hrala na rôznych miestach. Ľudia sa pri nich zastavovali, dýchali si do dlaní a do klobúka prihodili korunku dve. Kontrabas a činely bolo počuť široko ďaleko. Vo vzduchu poletoval sneh a ulicami sa niesli koledy. Poslednou zastávkou bola fara. Hudobníci tam odovzdali vyzbierané peniaze, ktoré sa použili na zveľadenie kostola a kaplán každému z nich nalial po pohári vína. Pripili si na narodenie Pána a pobrali sa domov, aby si s blízkymi zasadli k sviatočnému stolu. No ani vtedy spev v Podunajských Biskupiciach neutíchol. Po večeri sa koledovalo a vinšovalo pred každým domom až do polnoci. Ľudia nemali ani brány ani zábrany. Rodiny sa hojne navštevovali, pri dverách spievali piesne a recitovali modlitby.
Moja rodina si túto tradíciu zachovala dodnes. Na Štedrý večer stojíme pred babkiným domom a spievame koledy. Bratrancova priateľka raz pri tejto zvyklosti prevrátila očami. Nečudovala som sa jej, asi mala pocit, že sa vrátila o polstoročie dozadu. Ale ja by som chcela takto stáť každý rok. Lebo keď dospievame, z predsiene sa ozve zvonček, pohne sa kľučka a otvoria sa dvere. Stojí v nich moja babka s otvorenou náručou. Je nás tak veľa, že už niet voľných vešiakov a tak kabáty hádžeme na váľandu v malej izbe. Prv, než dom ožije a rozsvietia sa v ňom lampy, vstúpime do obývačky. Je v nej úplná tma, iba pri stromčeku svieti sviečka. Postavíme sa okolo nej a modlíme sa otčenáš.
V týchto dňoch nemáme Boha pri sebe. Sme podráždení a štekáme po sebe. V práci sa snažíme dokončiť všetky projekty a upratať si stôl. Krúžime preplnenými garážami a hľadáme voľné miesta. Keď sa nám ich podarí nájsť, zaparkujeme a pohyblivými schodmi sa vyvezieme k obchodom. Kupujeme hračky, župany, parfumy. V tlačenici pri pokladniach nám dochádza trpezlivosť, strkáme do seba a predbiehame sa. Zrolované baliace papiere nám trčia z tašiek, kým sa náhlivo predierame davom. Chceme sa odtiaľ dostať čo najskôr.
Ale na Vianoce konečne všetko stíchne. V televízii nie sú reklamy, cesty sú bez áut a obchody sú zatvorené. Na uliciach takmer niet živej duše. Z neba sa odráža len vzdialené krákanie vrán. V tom tichu počuť, ako sa Boh usmieva. Vie, že žijeme najlepšie ako vieme. Zohrieva zatúlané duše a nakúka do obývačiek. Tí šťastní, obklopení svojimi milovanými, v teplých bytoch pookrejú a tí zavrhnutí a zhumpľovaní v deravých nohaviciach si vstúpia do svedomia. Je to jediný sviatok, ktorý každému z nás pripomína, o čom pozemský život skutočne je.
