Bojuj. Myslím, že na to máš.

Rómsky.Periférne som zisťovala, či má na ušiach slúchadlá. Nemal. Spieval krásne, od srdca a čím hlučnejší bol motor, tým hlasnejšie spieval. Akoby nesedel v prepchatom trolejbuse, ale doma vo vani. Zaborila som hlavu do knihy, musela som sa usmiať. „Nevyrušuje Vás to?“, nahol sa ku mne.„Nie, o čom to je?“„O bolesti a strate. O žiali,“ odpovedal zamyslene.„Také smutné?“Prikývol a spieval ďalej. Mladý, dobre oblečený s peknými črtami tváre. Spieval ako spievajú starci, ktorí v návale alkoholu pocítia na pleciach váhu svojho spackaného života. Vyjú od bolesti. Ale toto bolo milé. Po chvíli ma opäť oslovil.„Vy by ste nespievali smutné? Žena, s ktorou som žil sedem rokov, mi pred troma mesiacmi porodila dcéru, a potom odo mňa odišla. Išla sa kurviť a bábätko je teraz v ústave.“Postavil sa, šiel k dverám. Potom sa otočil.„Čo by ste robili? Vy by ste nespievali smutné?“ Vystúpil a dvere sa za ním zavreli.Na toto som nebola pripravená. Dívala som sa, až kým so svojím smútkom nezmizol za ufúľanými panelákmi. Bez práce, bez peňazí. V komunite, ktorá ho asi nepotiahne... Bol iný. Taký schopný. Schopný nájsť si prácu, podnájom, dostať k sebe dcéru. Aspoň na víkendy. Schopný pretĺcť sa životom dôstojne. Povedala by som mu: „Bojuj, myslím, že na to máš“. Ale nestihla som.