Zívajúca predavačka nám konečne otvorila. Vošli sme do malého obchodu a rozpŕchli sme sa do uličiek medzi regálmi. O malú chvíľu sme sa všetci opäť stretli v rade pri jedinej pokladni. Pokladníčka blokovala vodku, borovičku, čučo a ani pri tom brvou nemihla. Rozpačito som sa obzerala okolo seba. Rožok a jogurt som mala v košíku iba ja.
Ďalšiu sobotu, ráno o deviatej, som sa ocitla pred veľkým potravinovým reťazcom, ktorého súčasťou je aj lekáreň. Aby som sa dostala dnu, musela som prekročiť desať ležiacich pijanov a prejsť pomedzi štyri hlúčiky páchnucich občanov v žobráckych handrách. Napriek tomu, že prituhlo, zdržiavali sa vonku. Nebola im zima, namiesto krvi im v žilách kolovala pálenka.
Preto som nebola prekvapená, keď som v jedno sobotňajšie ráno prechádzala cez Obchodnú ulicu a videla som len električky a ožranov. Už som vedela, že tento čas patrí im. Nie, že by iné dni neexistovali, ale cez víkendy boli viac na očiach a zaplnili mesto. Nahradili ľudí, náhliacich sa za každodennými povinnosťami, ktorí v tom čase ešte len v pyžamách raňajkovali, celí natešení, že je sobota. Pijani sa tackavo vynárali z hmly s ledabolo zapnutými nohavicami. Jeden sa držal za hlavu s bolestivou grimasou. Druhý sa skryl za dodávku, z ktorej práve vykladali zeleninu a močil. Tretí spieval. Chrapľavo, pridusene, ako keby sa potreboval napiť. Keďže mrholilo, utiahli sa k podchodu. Bola jeseň, spoločnosť im robili len zmoknuté mačky a prifúknuté odpadky. Baganče mali zaborené v mokrých listoch a smiali sa, akoby im neostávalo nič iné. Každý držal v ruke to, na čo sa zmohol. Plastovú fľašu, pokrkvané noviny, žemľu, pivo, ploskačku. Dívala som sa na nich a pomyslela som si, že všetci môžu skončiť s pitím.
Spomenula som si totiž na príbeh môjho známeho. Nepamätá si deň, ktorý ho nadobro zaradil medzi alkoholikov. Hranica, za ktorou už je závislosť, je tenká, voľným okom neviditeľná. Preto dotyčný nepostrehne, že ju prekročil. Zistí to, až keď je neskoro. Môj známy mi vravel, že v tom čase mu zamestnával mozog už iba alkohol. Netrápil ho vyhadzov z práce, ani rozpad manželstva. Jediné, nad čím si lámal hlavu, bolo to, ako si zaobstarať chľast. Najskôr si kupoval dvojdecové ploskačky, ale keď si uvedomil, že do obchodu chodí trikrát za deň, prestal s tým. Začal si kupovať litrové fľaše. Pri ich výbere zavážila iba cena a percento alkoholu. Domov to mal tisícdvesto metrov a kým prišiel k svojej bráne, stihol vypiť pol litra vodky. Potom spal, až kým ho opäť nezobudil smäd.
Vždy vstal pred brieždením a vybral sa do Tesca. Tam čakal, kým otvoria. Večer predtým si pripravil drobné do vačku. Nikdy si ich nedával do peňaženky. Vedel, že ráno sa mu budú triasť ruky a nebude schopný vytiahnuť mince z peňaženky.
Môj známy napredoval míľovými krokmi. Jeho denná dávka sa vyšplhala na liter vodky, desať pív a tri litre vína. Mozog, telo, duša aj srdce žili iba pre alkohol. Jediné, čo ho hnevalo, bolo zlé počasie. Vedel, že pitie mu nikto neprinesie, musel sadnúť na bicykel, aj keď sa vonku čerti ženili.
Zlom u neho nastal, keď ho raz v nedeľu podvečer budil syn a dobiedzal, že sa nemá s kým hrať, lebo babka je stále v kuchyni.
„Tato, celý deň spíš,“ ťahal z neho perinu.
Môj známy si vtedy prvýkrát uvedomil, ešte v mrákotách, že syna má u seba len cez víkendy a šancu vidieť ho vyrastať prechrápe.
Alkohol mu čoraz viac strpčoval život, často padal a končatiny mu modreli z toho, ako bol doudieraný. Keď sa raz po tme neistým krokom blížil k posteli, udrel sa do rebier tak silno, že kvôli bolesti sa mu nepodarilo zaspať. V tú noc sa nahneval.
Prestal s pitím. Prvé týždne chodil k psychiatrovi, ktorý mu predpisoval silné, upokojujúce tabletky, ale tie čoskoro vysadil. Zvládol to aj bez nich. A zvláda to už osem rokov.
Tu jeho príbeh nekončí, žiť bez kvapky alkoholu je jedna vec, ale zaradiť sa do normálneho života a fungovať medzi kamošmi, je druhá vec. Aj to sa mu podarilo. Sedí s priateľmi na oslavách, kde sa nalieva všakovaký alkohol, počúva ich pripité reči a v noci ich zavezie domov. Robí im spoločnosť v krčmách, štrngá si s nimi kofolou. Dokonca má kamaráta, ktorý vlastní firmu na rozvoz alkoholu a keď treba, pomáha mu. Osud človeka sa niekedy zvrtne prekvapivým smerom. A tak môj známy, bývalý alkoholik, na Silvestra rozvážal alkoholické nápoje po celom meste, vybavoval objednávky a nosil ľuďom pijatiku priamo do bytu. Keď som sa ho opýtala, či mu podľa neho ešte hrozí, že do toho opäť spadne, pokrčil plecami a vyslovil jedinú správnu odpoveď:
„Neviem.“
Keď mi rozprával svoj príbeh, vôbec sa netváril, že dokázal niečo výnimočné, no pre mňa je hrdinom. Dostal sa z toho. Je nádejou pre všetkých, ktorí vstávajú pred úsvitom, aby uhasili nutkavú potrebu zhumpľovaného tela. Pre všetkých, ktorí padajú do priepasti a nechtiac so sebou ťahajú svojich najmilovanejších.
