Nenapísala som však ani riadok, vôbec sa mi do toho nechcelo. Nevedela som, čo si s nadobudnutým časom počať, moje dni mali pevne stanovenú štruktúru, zrazu sa to zmenilo a ja som sa odnikiaľ neponáhľala. Jedného dňa som sa ponevierala po cintoríne a zbadala som miestneho farára, za posledné roky bol pri všetkých rozlúčkach s nebožtíkmi. Teraz bol celkom sám a obzeral si hroby. Občas pred niektorým zastal a po chvíli sa pohol ďalej. Sedela som na lavičke a z diaľky ho pozorovala. Toto sa mi počas obdobia, keď som poberala dávku v nezamestnanosti, stávalo často. Zachytávala som obrazy, ktoré by inak môjmu pohľadu unikli.
Niekoľko mesiacov ma gniavili výčitky svedomia, že svoj čas vyhadzujem von oknom. Že nie som schopná sadnúť si za laptop a písať. Bola som rada, keď som sa vytrepala aspoň na jogu. Ani by sa nedalo povedať, že som v tom čase prečítala tonu kníh. Ako vravím, trestuhodne minutý čas. Počasie mi v záhaľke výdatne pomáhalo. Raz celý deň pršalo a ja som si pustila seriál After life s Rickym Gervaisom. Pozrela som si všetky tri série naraz, trvalo to deväť hodín.
Sedela som na úrade práce a obzerala si ostatných čakajúcich. Kedysi, pred viac ako dvadsiatimi rokmi, som kvôli podpore chodievala do starej budovy, na dlážke v čakárni bolo zelené linoleum. Sedela som na tvrdej drevenej lavici a okolo mňa bolo pár mužov nelichotivého výzoru. Jeden z nich dokonca fetoval. Dnes už je situácia iná. Obklopovali ma ľudia, ktorí mali na kolenách rozložené noviny, či knihy. Na digitálnej tabuli zasvietilo moje číslo, vošla som do príslušnej kancelárie. Úradníčka ma milo privítala, zaujal ju môj príbeh.
„Po toľkých rokoch Vás vyhodili?“ čudovala sa. „Ja tu síce robím len desať rokov, ale dúfam, že ma nevyhodia, mňa to tu baví!“
V príjemnom duchu sme si vymenili dojmy z vlastných kariér a vybavili potrebnú administratívu.
Dni sa mi zdali dlhšie. Nevytáčal ma hluk smetiarov, neutíchajúci brechot psa, ani spustený alarm na aute. Ďalší planý poplach, pomyslela som si pokojne, opretá o balkónové zábradlie nad parkoviskom, koľko som ich vo svojom živote už zažila? Nevedela som sa nabažiť pocitu, že ráno vstanem a nemusím nikam ísť. Zaslala som pár životopisov a bolo po povinnostiach.
Po mnohých rokoch to bola prvá jeseň, kedy som nebola chorá. Chodila som po tichých uliciach a vdychovala vôňu vlhkých listov. Vylepšil sa mi sluch. Jasnejšie než kedykoľvek predtým som počula krákajúcu vranu, či muža kýchajúceho obďaleč. Avšak mala som strach z budúcnosti. Navonok som sa tvárila, že je všetko v poriadku, ale nebolo to tak. Nedokázala som sa zbaviť obáv, pred očami sa mi mihali čierne scenáre a kalili mi radosť z ničnerobenia. Čo ak si nájdem otrasnú prácu? Čo ak si prácu vôbec nenájdem? Obavy z toho, čo so mnou bude, som sa snažila rozpustiť v každodennosti. Ležala som v prítmí kozmetického salónu a potom som sa čerstvo povytláčaná potácala na dennom svetle. Dopriala som si dlhú masáž v doobedňajších hodinách. Nemala som potrebu cestovať, veľa času som trávila s mojimi krstnými deťmi. V ich prítomnosti som zabúdala na svoje úzkosti. Absolvovali sme večerné halloweenovské vychádzky. Exteriéry domov boli vyzdobené strašidelnými dekoráciami. Deti ma držali za ruky a z času na čas mi ich silno stisli. Báli sa pavučín aj svietiacich smrtiek. Kým oni prekonávali strach z visiacich duchov, mňa zvnútra nahlodávala neistota z vlastnej budúcnosti. Kompletne skrotiť som ju nedokázala.
Prešli ďalšie týždne a ja som stále ostávala príšerne nevýkonná. Čo ak práve toto mala byť moja lekcia? Bez výčitiek premrhať svoj čas. Naučila som sa cez deň len tak ležať a listovať v časopisoch. Podarilo sa mi piť kávu bez toho, aby som ju neustále čímsi zajedala. To nie je málo. A našla som si nový vzťah. K svojmu gauču. Dalo by sa povedať, že som sa doň zaľúbila.
Ochorela som až pred adventom. Asi ma ofúklo z toho, ako som z okna jednostaj vyhadzovala svoj čas. Aký to bol luxus, dovoliť si byť chorá! Nemusela som nič rušiť, vytelefonovávať, meniť, delegovať. Zostala som tam, kde som bola dovtedy - na gauči.
Často som myslievala na bývalých kolegov. Ich pracovné nasadenie, ktorého som bola aj ja dlhé roky súčasťou, mi pripadalo ako fatamorgána. V jedno hmlisté popoludnie sa predo mnou terigala stará dodávka. Kráčala som za ňou. Vliekla sa slimačím tempom a z chrapčiaceho reproduktora sa dookola prihováral monotónny hlas: „Vykupujem staré železo, tranzistory, autobatérie.“ Voz sa lenivo posúval po ulici a ja som sa prispôsobila jeho pomalosti. Vonku nebolo nikoho, len holuby na streche sledovali vlečúce sa auto. Vykupujem staré železo, tranzistory, autobatérie. Aký vzácny okamih, hovorila som si. Na malý moment som sa zbavila trýznivých myšlienok o budúcnosti. Uberala som sa za dodávkou a konečne ma nič nezamestnávalo.
