Ružena otvorila obchod s regálmi vrchovato naplnenými. Čakala ju neľahká úloha. Do plných políc natesnať ďalší tovar. Vietnamské instantné polievky, švajčiarske čokolády, poľské mlieko. Zo skladu vynášala balenia dvojlitrových fliaš kokakoly, ktoré dávali zabrať jej krížom. Z police sa vykotúľalo lízatko. Zohla sa preň a položila ho k ostatným lízankám. Usmiala sa. Toľko sladkostí pohromade vídavala len vo svojich detských snoch.
Víťazstvo demokracie oslavuje Ružena prácou. Na zmene je s ňou ďalších šesť žien, všetky sú už dôchodkyne. Radi by dnes ostali doma, ale čo s takou penziou? Zíde sa každé euro navyše. Ružena každý druhý víkend trávi pri chladiacom boxe so syrmi a šunkami. Nehovoriac o všetkých tých Prvých májoch, Veľkých piatkoch, Cyriloch a Metodoch.
Doba ľuďom vyšla v ústrety, potraviny sú otvorené denne až do večera, ale tu, v malom meste, sa to zákazníci ešte nenaučili. Prichádzajú iba dopoludnia. Majitelia vravia, že ľudí treba naučiť na to, že obchod je stále otvorený. „Dajte im čas, oni sa začnú trúsiť.“ A naozaj. Po roku už niektorí alkoholici vedia, že čučo im Ružena predá aj v nedeľu večer.
A potom príde inventúra. V sobotu po šichte dôchodkyne zavrú obchod a celú noc rátajú, tovaru je neúrekom. Skončia o tretej. Ružena bicykluje nad ránom domov, ale už nevie ísť spať, o dve hodiny musí ísť znova do práce. Osprchuje sa, urobí si kávu a sedí na gauči. Aj v nedeľu celý deň robí. Za víkend tak odpracuje 32 hodín. Ročne ich nadčasy vysoko prekročia počet, ktorý je povolený zákonom. No nikoho to nezaujíma. Ak by aj náhodou prišla kontrola, rozpis služieb visí v kancelárii na nástenke. Je však fiktívny a ten skutočný, podľa ktorého ženy naozaj robia, je schovaný u vedúcej v šuplíku. Vraj to takto robia všade.
Ruženu poznám osobne, preto viem, že byť predavačkou nie je med lízať.
O pár rokov neskôr stojím v rade na pokladňu v Bille v centre Bratislavy a krátim si čas sledovaním pokladníčok. Všímam si, ako hltavo pijú z fľaše vody schovanej pod stoličkou, kým na platobnej karte prebieha transakcia. Ako si v chvate medzi jednotlivými zákazníkmi odhryznú zo žemle. Ženy po šesťdesiatke, milé a pribraté. Vlasy majú z nespočetných trvalých riedke a nekvalitné. Pamätajú časy, keď nebolo dostať mäso a na banány sa čakalo niekoľko hodín. Tu v Bille sú pokladne nasúkané jedna vedľa druhej, nakupujúci pokladníčkam dýchajú na krk. Ľudia sú nedočkaví, večne sa niekam ponáhľajú. Aj päťminútové čakanie je pre nich hotové utrpenie. Nervózne prešľapujú z nohy na nohu a hlasno cmukajú. Ak nedajbože treba vymeniť pásku, alebo zisťovať kód na celozrnný špaldový bio rožok, sú na pokraji kolapsu. Všade je hluk. Nervozita tu buble ako voda v hrnci, ktorá už dávno zovrela, no nikto ju nevypol. Ja by som tu nedokázala pracovať ani hodinu. Chcem sa odtiaľto čo najskôr dostať. Konečne prídem na rad, avšak predavačka ma zastaví:
„Prepáčte, nebude vám vadiť, keď kolegovi najskôr nablokujem obed?“ spýta sa celkom pokojne.
Za jej chrbtom stojí kolega a v ruke má džús, bagetu a keksík. Jej slušnosť ma odzbrojí, prikývnem.
„Dnes tu máte veselo,“ nadhodím, keď tovar blokuje už mne.
„Mne to nevadí, ja mám svoju prácu rada,“ odvetí bez váhania.
Jej odpoveď ma prekvapí.
„To ste mysleli ironicky, však?“ overujem si.
„Vôbec nie,“ zasmeje sa. „Odjakživa pracujem v obchode, už som dávno dôchodkyňa, ale nemôžem zostať doma. Mám rada ľudí. Bez tohto tu si život neviem predstaviť. A teraz je to lepšie, keď počas sviatkov mávame zatvorené. Nedá sa to porovnať, viac času trávime s rodinami. Ale viete, že zákazníci občas rýpu? Vraj, či sme si cez sviatok dobre oddýchli. Ale ja si z toho nič nerobím, odpoviem, áno, ďakujem za opýtanie. Znie to divne, ale mám rada svoju prácu.“
Zaplatila som a rozlúčila sa.
Potom som sa otočila. Chcela som sa ešte chvíľu pozerať na to, ako prívetivo sa táto žena správa k ľuďom a s akou pokorou pristupuje k svojim pracovným povinnostiam. Každý z nás má príležitosť meniť svet k lepšiemu. Práve som stretla človeka, ktorý túto príležitosť využíva.
