Moje vnútorné šelmy nikdy nemajú dosť. Najradšej by boli, keby som mala v kuchyni hrniec z rozprávky Hrnček var! Kaša by sa valila zo sporáka až na dlážku a ja by som sa vrhla na štyri a lízala podlahu až do rána.
Mala som dva roky a motala som sa po dvore, keď mama vyniesla zvyšky z obeda psovi a vysypala ich do jeho misky. O chvíľu ma našla sedieť pri prázdnej miske so zababranými ústami, psa nikde. Keď videl, s akou vervou som sa vrhla na jeho žrádlo, nechal ma tak a radšej išiel očúrať stromy.
Dnes by som možno zožrala aj toho psa. Všetky tie jelenie guláše, konské salámy, býčie gule, srnčie chrbty, mačacie jazýčky, osie hniezda. Kto by tomu odolal?
Vitajte, poďte ďalej. Toto je moje zlé obdobie. Mali ste už niekedy svalovicu z prejedania? Sánka ma bolí z toho, že neustále niečo prežúvam. Kým sa mi zohrieva polievka, v chvate si narežem koláče z plechu. Miznú vo mne rýchlosťou blesku. Zjem dva taniere horúcej polievky, potom sa dotlačím veľkým krajcom chleba so syrom a horčicou. Hodovaniu ešte nie je koniec. Nasledujú čipsy a celú túto pochabú hostinu zavŕšim čokoládovými vajíčkami s likérom. Nájdem ich v skrini, čakali tam na mňa od šibačky. V zásade sa považujem za zdravého jedinca, ale aj toto je diagnóza, či?
Nemám recept na vnútornú rovnováhu, striedmosť je v nedohľadne. Na štrkovej ceste kopem do kamienkov a premýšľam, koľko toho budem musieť ešte v živote zjesť. Možno sú naše neresti dôsledkom pocitov, ktoré si nesieme z detstva. Chodila som do škôlky, v ktorej bola zamestnaná moja babka. Pracovala v kuchyni. Vraj ma veľmi ľutovala. Hovorila som iba po maďarsky, nerozumela som ostatným deťom. Stávala som obďaleč, sama a utiahnutá. Bez slovenčiny som bola úplne stratená. Babke išlo srdce puknúť, tak mi aspoň nabrala dvojitú porciu dukátových buchtičiek. Na desiatu mi dala o jeden chlebík viac a na olovrant som dostala puding navyše. Odvtedy prázdno, ktoré mám v sebe, zajedám.
Avšak, mávam aj dobré obdobia. Neprejedám sa a veľa športujem. Vtedy mi je sveta žiť! Akoby mi narástli krídla. Poletujem si ľahučká a bezstarostná, užívam si svoj stav. Mám spľasnuté brucho a kopec energie, aj zuby sa mi akosi viac belejú. Svet bez obžerstva mi absolútne vyhovuje. Mám chuť v ňom zostať naveky, ale zo skúsenosti viem, že to nejde.
Keď ma opustí, opustím sa aj ja. Prídem domov, hlavu si opriem o obločné sklo a smutne hľadím von. Prečo jem aj vtedy, keď nie som hladná?
Som pozvaná na svadbu. Zháňam sťahovacie nohavičky.
„Ak môžem poradiť, zoberte si tieto,“ navrhne mi výrečná predavačka. „Sú vysoké až po prsia, stlačia nielen brucho, ale aj vytekajúce boky. Určite Vám odporúčam o číslo menšie, má to väčší efekt.“
Cena ma zarazí. Sťahovacie nohavičky stoja viac ako šaty, ktoré som si kúpila na svadbu, ale hovorím si, plať, keď nevieš, kedy máš dosť.
Pod šatami som ako hurka. Obalená až po ňadrá mám problémy dýchať, ale novomanželom nechcem pokaziť ich veľký deň. Pri fotení nedám na sebe nič znať, spolu s ostatnými sa široko usmievam do objektívu. Všimnem si kradmé pohľady muža sediaceho obďaleč, ale nemám odvahu mu ich opätovať. Kto by už len flirtoval s jaternicou?
Po víkende sa vyberiem do potravín s tým najlepším úmyslom. Som viac menej nasýtená, aby som sa vyhla riziku nakupovania zbytočností. Viem, že diabol sa skrýva v slaných tyčinkách, a preto ich oblúkom obchádzam. Čo čert nechcel, ocitnem sa pred regálom s napolitánkami. Sú pekne zoradené a vábivé. Predstavujem si, ako sa zmiešajú s mojimi slinami a predtým, ako ich prehltnem, zacítim punc výnimočnej chuti. Chcem k nim vystrieť ruku, no znehybniem. Takto tie šelmy zo seba nikdy nedostanem! Prešľapujem na mieste a dívam sa na oblátky s arašidovou náplňou. Dlho váham.
Ach, čo už! Na druhom svete možno žiadne Horalky nebudú. Rýchlym pohybom ich vložím do košíka a svinským krokom sa ženiem ku kase.
