Čo je skutočné šťastie

Keď bola ešte dievčaťom, zbehla do pivnice, uhlím si namazala tvár a schovala sa za haraburdím. Aby ju nenašiel nikto z frontu, ktorý práve prechádzal okolo ich domu. Krátko na to kývala svojmu milovanému otcovi, ktorý bol spolu s ostatnými naložený vo vagóne, netušiac kam ho berú. To bolo naposledy, čo ho videla. Zomrel v bani, kdesi na Sibíri. Jazvy na duši ostali, ale čas bežal, dievča sa šťastne vydalo a začal sa skutočný kolotoč. Postaviť dom, vychovať deti, zabiť sliepky, navariť, zaštopkať, napiecť, pohladiť. Z mojej babky sa stala úžasná bytosť. Múdra, pokorná, narobená, vďačná.V nedeľu večer som bola u nej, pili sme ovocný čaj a hovorí mi: „Predstav si, kto bol dnes v kostole so mnou! Viki!“Viki je najmladšia z našej rozvetvenej rodiny. Živé striebro. Má tri roky a rozkošný úsmev. Jej mama musela ísť do práce, a tak nakoniec skončila na omši vedľa mojej babky. Viki slušne sedela, ani necekla, len gúľala veľkými čiernymi očami. Babka sa počas kázne ukradomky dívala na jej ruky, na jej pršteky prepletené v modlitbe. „Nikdy by som neverila, že sa raz dožijem toho, aby vedľa mňa na omši sedela moja prapravnučka. Vieš, aký to bol silný pocit, Monika?“Neviem. Ale viem, že takto vyzerá šťastie. V drevenej lavici sa dve nádherné stvorenia, ktoré spájajú päť generácií, dohovárajú očami, aby na bohoslužbe nevyrušovali.