Čudesné rozhodnutie amerického konzula, alebo Life is not fair.

Registrácia v elektronickom systéme ESTA mu neprešla. Vedľa otázky, či nie je nositeľom smrteľného vírusu a bratrancom Bina Ladina je ešte jedna. Zákernejšia. Či mu bola voľakedy zamietnutá žiadosť o vízum do USA. Bola, v roku 2003. Keď chcel ísť pozrieť kamaráta z vojenčiny (pozdravujem, ujo Fero). Vtedy mu nedali víza bez udania dôvodu. Ale teraz? Keď máme už štyri roky bezvízový styk?!Keďže mu už raz boli zamietnuté víza, musel zaplatiť vízový poplatok 128 eur a podrobiť sa super detailnému prieskumu. S rozsiahlym elektronickým formulárom som mu pomáhala ja, lebo bol v angličtine. Uviedli sme, kde všade cestoval za posledných 5 rokov, aj parašutistický oddiel v ktorom si v roku 1968 odkrútil povinnú vojenskú službu. Na vízovom ma už poznali. Overovala som si s nimi každý detail, každú nejasnosť. Ale jednu vec som osudovo podcenila. Otcov bývalý šéf sa musel v hrobe obracať! Chceli jeho mobil. Ktorý operátor má signál v rakve, netušíte? Otec je už dvadsať rokov živnostník a vo formulári sme uviedli, že preňho pracoval v rokoch 1978-1992. Systém ma však bez vyplneného čísla nepustil ďalej, tak som tam dala otcove mobilné číslo (veď keby náhodou, dovolajú sa jemu a on im vysvetlí, že dotyčný je dávno na onom svete). Mám chuť si za to prsty dolámať! Ambasáda si naozaj overovala miesto, kde pracoval pred 21 rokmi! Mala som ich vraj upozorniť, že som úmyselne uviedla chybnú informáciu. Toto neveštilo nič dobré. Po tejto smrteľnej chybe, konzul zvraštil americké obočie a dal nám druhú šancu. Rozbehli sme sa pre papiere. Sporožírový účet (slušné úspory), výpis z katastra, pohyby na účte, od otcovho účtovníka sme vypýtali faktúry, ktoré za posledný rok poslal svojim klientom, pridali sme životné poistenie, nerefundovateľnú spiatočnú letenku. Nepomohlo."Máte slabé väzby so Slovenskom. Toto je moje rozhodnutie," mlel konzul svojim rozkošným prízvukom.Môj oco nás učil, že bez peňazí nemáme vyjsť ani pred dom. Za svoje deti by si dal ruky odťať, s platbou šekov nikdy nemešká. Jeho veľkú partiu mu môže závidieť každý. Už 40 rokov hrajú v nedeľu futbal. Minulý rok sa siedmi z nich hecli, vrátane otca a odleteli na tri týždne do Kanady. Tešili sa ako malí chlapci. Medvede im križovali cestu a nádherná príroda vyrážala dych. Tento rok chceli dať Ameriku, ešte kým je kondička a zdravie slúži. Môj otec už mrakodrapy neuvidí. Škoda. Ameriku si zaslúži rovnako ako hocikto z nás.