„Odchádzame!“ oznámil, držiac v ruke akési papiere.
„Kam?“
„Do Bratislavy, zober malú a zbaľ to najnutnejšie.“
„Kedy?“
„Teraz.“
Prababka, zhrbená nad lavórom, sa vystrela, a až vtedy si všimla veľké nákladné auto za oknom.
„Budem tam robiť šoféra v kameňolome a zohnal som nám aj ubytovanie. Zarobím dosť na to, aby sme vyžili a aby som splatil dlh za tento dom.“
„Ty máš dlh?“
„Chytro!“
Prababka v chvate vyžmýkala to, čo bolo v lavóre a mokrú bielizeň nahádzala do plátenného batoha. Následne doň nahádzala najnutnejšie veci. Batoh si prehodila cez plece a svoju jedenásťmesačnú dcéru vzala na ruky. Vyšla von, nákladné auto už bolo naštartované. Vykročila k nemu bez toho, aby sa obzrela ponad plece na dom, ktorý tak nečakane opúšťala. Cítila, ako ju mokrá bielizeň, ktorá presiakla cez látku batoha, chladí na chrbte.
Prababka sa do Šamorína vrátila po dlhých deviatich rokoch. Už mala dve dcéry a v dome, ktorý tak náhle opustila, zostala žiť natrvalo. Počas tých deviatich rokov nebola ani na pohrebe svojej mamy, ani nevedela, že zomrela. Ako sa to mala dozvedieť? Chudoba diaľku znásobovala. Žiadne autá, telefóny, ani peniaze nazvyš. V tom čase bol Šamorín od Bratislavy na míle vzdialený.
Cestu zo Šamorína do Bratislavy si v roku 1945 zopakovala moja babka. Šla pešo a celú noc. Hoci bol máj, drkotala zubami. Na chrbte niesla batoh, v ktorom mala pálenku pre ruských vojakov a chlieb, slaninu a mlieko pre svojho otca. Toho spolu s ostatnými maďarskými vojakmi zajali a zadržali v Bratislave. Babka, ktorá mala v tom čase 15 rokov, kráčala so skupinkou žien a celú noc ju prepadali stavy úzkosti. Držala v ruke lampáš, ktorým si svietila na cestu a veľmi sa bála. Bola medzi nimi žena, ktorej manžela tiež zajali, ale nemala kam dať svoje dieťa a tak babka celú noc počúvala vŕzgajúci kočík. Ten zvuk jej rezal uši a umocňoval v nej strach. Bála sa, že ich vŕzgajúci kočík prezradí, chytia ich a ona neuvidí svojho ocka. Nemohli kráčať po hlavných cestách, vyhýbali sa svetlu i ľuďom a celý čas šli úplne potichu. Ruské hliadky číhali v Rovinke, reflektory pred kultúrnym domom svietili na všetky strany. Babke sa napokon po tej nekonečnej a strastiplnej ceste podarilo so svojím otcom stretnúť.
Dnes je všetko inak. Odskočím si do Šamorína na kávu, lebo sa mi chce. Vďaka rýchlostnej ceste R7 som tam raz-dva. Po dobrej káve v dobrom podniku sa vraciam späť. Idem zo Šamorína do Bratislavy, tak ako kedysi ženy môjho rodu. Ja, na rozdiel od nich, sedím vo vykúrenom aute, chrbát mám suchý a z rádia hrá príjemná hudba. Cesty sú hladké, vozovka upravená, predo mnou sa mihajú svetlá vozidiel, rútiace sa do hlavného mesta. Obchvat nám priniesol množstvo výhod. Vzdialenosť medzi Šamorínom a Bratislavou je zanedbateľná. Náhle si uvedomím, že žijem dobu, ktorú by si moji predkovia len ťažko vedeli predstaviť. Spomalím a vypnem rádio. V aute zavládne ticho. Je dobré si pripomínať, kto tadeto kráčal a za akých okolností.
