Celú noc som oka nezažmúrila, vankúš som zmáčala od sĺz a cítila som sa slabá ako pierko. Keď som si však ráno obula tenisky, vyšla von a začala behať, sila sa mi vrátila. Moje telo zabudlo, že sa mi zrútil svet. Rozrážala som vzduch, kvapky potu sa mi perlili na krku a dýchanie sa ustálilo.
Pri behu som sledovala okolie. Život sa nezastavil len preto, lebo ja som mala zlomené srdce. Žena vykopávala zemiaky zo zeme, chlap v zelenej šiltovke čistil bazén, v ďalšom dvore muž umýval motorku a o kúsok ďalej sa starý pán mordoval s kosačkou. Míňala som rozpadnutý skleník aj kone v ohrade. Oteplilo sa, do nosa mi vletela muška a okolo mňa poletovali motýle. Stúpila som na slimáka, jeho domček pod mojou váhou hlasno zachrapčal. Vial cezo mňa vánok, akoby som bola deravá.
Behy s hromadným štartom majú svoje čaro, ale ja uprednostňujem behanie na poľných cestách, stratená vo vlastnej samote. Napokon, dôležitejšie je, čo sa deje vo mne a nie okolo mňa. Čo sa mi odohráva v hlave, keď bežím? Získavam nadhľad nad svojím životom, moje problémy ma nepredbiehajú, zdajú sa mi vzdialené a už tak nepália. Beh ma kriesi, keď je so mnou amen.
Pochopila som, že pohyb zo mňa dokáže striasť hlúpe myšlienky a tých máme my, staré dievky, dostatok. Jedného dňa som sa prihlásila na skupinové cvičenie SOM - sila, obnova, myseľ. No ja som nemyslela na nič z toho. Bola som rada, že SOM. Z fitka som sa ledva vliekla domov, všetko ma bolelo. Ale chcela som prekonávať vlastné limity a tak som sa do sály plnej spotených žien vrátila. Postupne som svoje telo dostávala pod kontrolu, končatiny mi už nelietali kade-tade a pri rýchlych striedaniach cvikov som nebalansovala. Okrem toho, našla som si tam kamarátky súputníčky, funeli sme v tom spolu.
„Prečo cvičíme?“ spýtala sa trénerka, keď nám pri angličákoch vyliezali oči z jamôk.
Tie, ktoré vládali, odpovedali:
„Aby sme sa páčili sebe.“
„Aby sme sa páčili mužom.“
„Aby sme dobre vyzerali v plavkách.“
„Nie, nie,“ krútila cvičiteľka hlavou. „Nič z toho nie je správna odpoveď.“
Ešte nám dala trikrát opakujúcu sa sériu drepov a potom vysmiata vyhlásila:
„Cvičíme preto, lebo milujeme svoje telo!“
Na jej slová si spomeniem vždy pri sklápačkách, keď sa mi z vyčerpanosti zahmlieva pred očami. Ale neprestávam, cvičím ďalej, viem, že robím správnu vec.
A tak, keď dostanem kopačky, obujem si tenisky. Som presvedčená o tom, že liekom na zlomené srdce je šport. V to ráno, keď som behala po tej prebdenej noci, počas ktorej som vankúš zmáčala od sĺz, mi nebolo príliš do spevu. Dôležité však bolo, že som vládala behať. Kľučkovala som medzi konskými lajnami a strážila si tempo. Obiehala som pekného muža, ktorý bol na prechádzke so synčekom.
„Sleduj tú kondičku,“ začula som za sebou a polichotená som sa usmiala.
Tak dobre mi to padlo! Obdiv toho urasteného fešáka pôsobil ako balzam na moju ubolenú dušu. Vzápätí som si všimla, že za plotom sa niečo pohlo a zbadala som zviera. Razom som vytriezvela, keď mi svitlo, že otecko svojmu synovi povedal:
„Sleduj tú kozičku.“
