Valentína znášam oveľa horšie ako napríklad takú šibačku. Na veľkonočný pondelok stojím pred šibačom, kým na mňa leje voňavku a netuším, kto je v tej chvíli viac v rozpakoch, ja či on. Šibač našťastie nenaťahuje čas. Zoberie vajce a už sa prace. Navyše, úderom poludnia sa muži s korbáčmi vytratia a je po všetkom. Počas Valentína na mňa akosi viac dolieha spoločenský tlak i verejný lynč. Vari sa mám kamarátkam chváliť, že zostanem bez kytice?
Byť na Valentína asistentkou vo firme plnej ženatých mužov bolo ťažké. Moja práca okrem iného zahŕňala aj zháňanie darčekov na poslednú chvíľu, zväčša pre manželky a obzvlášť na Valentína. Tak som vyrazila do kvetinárstva pre bukréty previazané červenými stuhami. Vonku bolo chladno a na uliciach samá čvachtanica. Postavila som sa na koniec dlhého radu, bola som tam jediná žena. Znervóznela som, keď som zbadala televízny štáb a reportéra, ktorý sa s mikrofónom v ruke pýtal zákazníkov, koho tými nádhernými kvetmi obdarujú. Len nech nepríde ku mne, modlila som sa v duchu. Stála som v čiernej kaši, ktorá sa predtým nazývala sneh, zatekalo mi do čižiem a bola mi zima. Ani som nemala odvahu dvihnúť hlavu, dívala som sa na tú brečku podo mnou a zadržiavala som slzy. Mala som dvadsaťdva rokov, nemala som frajera a cítila som sa nesmierne ponížená.
Prešlo dvadsať rokov a nič sa nezmenilo. Síce už nekupujem kytice pre manželky kolegov, ale môj vzťah k Valentínovi zostal na bode mrazu. Snažím sa mu vyhnúť, avšak láska je v prvej polovici februára roztrúsená úplne všade.
O Rómeov a Júlie sa doslova potkýnam. Vidím ich v električke, stoja so mnou v rade na odváženie banánov, sú v reštaurácii pri vedľajšom stole a z jedného taniera jedia bryndzové halušky. Valentínu neuniknem, ani keď ostanem doma. Ľudia sa na sociálnych sieťach predháňajú v tom, kto je viac zaľúbený. Fotia sa pri večeri so sviečkami, pri obrovskej kytici z lízaniek, či pri bazéne na romantickom wellness pobyte.
Rok sa s rokom stretol, je ďalší Valentínsky večer a ja cestujem z práce domov. Pohodlne sa usalaším na sedadle v trolejbuse. Nešomrem. Veľmi dobre si uvedomujem, že osud ma mohol zaviať aj inam. Mohla som napríklad sedieť v pokladni multiplexu a predávať lístky do kina. Je mi dobre tam, kde som. Zrazu žena sediaca vedľa mňa vytiahne mobil a sladko prehovorí:
„Zlato, idem do potravín, čo mám kúpiť na večeru? Urobíme si lososa?“
Potom vstáva a vystupuje. Dlho sa za ňou dívam a hľadám, čo je na nej také výnimočné. Zhola nič. A predsa má s kým na Valentína rybu prežúvať.
Keď sa mi stratí z dohľadu, rozhodnem sa, že večer strávim s Jurajom. A tak sa aj stane. Prídem domov, osprchujem sa a ľahnem si s Jurajom do postele. Už po chvíli ma celú opantá. Je mi s ním dobre a ochotne sa nechávam očariť jeho briskným humorom. Romány Juraja Bindzára vykresľujú obyvateľov Slovenska tak, ako by si to nikto z nich neželal. A predsa je v tom kus pravdy, nadhľadu aj irónie. Nehovoriac o geniálnom štýle, akým prozaik píše.
Je Valentínska noc a ja spokojne zaspávam. Kniha ma opäť zachránila, je mojou najväčšou láskou.
