Okolo nôh sa im tmolia dve dievčatká v bodkovaných sukniach. Zabudli, že sú rodičia a že sú pod mojím balkónom. Zmenili sa na príšery. Bublú v útrobách horúcej sopky, ktorá každú chvíľu vybuchne. Bodkované sa snažia zo situácie vykľučkovať. Staršia dvíha kamienky a v nádeji, že prehluší rev rodičov, nahlas spieva. Mladšia pohľadom zmätene preskakuje zo sestry na rodičov. Bábätko reaguje tak, ako je pre nemluvňa typické a vrieska.
Budúcnosť týchto detí sa črtá na obzore celkom jasne. Staršia sa v snahe uniknúť realite uzavrie do seba. V jedenástich si založí herbár. Rastliny bude zbierať a úhľadne triediť tak, ako teraz kamienky. Bude si celý život v duchu spievať, aby utíšila hluk okolo seba. Mladšia, zúfalo túžiaca po pozornosti, bude zmätene skákať z jedného náručia do druhého. Čím viac mužov bude v živote mať, tým bude osamelejšia. Na osamelosť si bude dennodenne kupovať krabičku cigariet a kakaové Miňonky. Batoľa skončí ako zanedbaný, zarastený muž s igelitkou na ulici.
Alebo to s nimi dopadne ešte horšie.
Mnohí kvôli detstvu krívajú celý život. Objavia im žalúdočné vredy, vyhodí sa im exém, začne im pískať v ušiach. Majú stavy úzkosti a silné migrény. Mindráky, ktoré si na chrbte vláčime z detstva nás sprevádzajú kamkoľvek kráčame. Spomienky na detstvo nejdú vymazať. Sadá na ne prach aj tuk, ale čím dlhšie ich nosíme v sebe, tým sú vyleštenejšie. Môžu byť naším diamantom, ale aj nočnou morou. Záleží na tom, aký zážitok to bol.
Pochádzam z veľkej, súdržnej rodiny. Naši nás síce k moru nebrali každý rok, ale denne nás obklopovali morom lásky. Kam sa hrabe Jadran! Dalo by sa zhrnúť, dieťa šťasteny. A aj tak vychovali strachopuda. Bojím sa samoty, starnutia a kíl navyše. Ako vyzerá život obete domáceho násilia? Ako sa cíti potomok alkoholikov, ktorý celú učňovku brázdil v jedných teniskách?
„Ty potkan, neber mi ho z rúk!“ handrkujú sa partneri o vreštiaci batôžtek. Dve telíčka v sukniach skamenejú. Cítia, že im do života zasahuje pohroma. Čo sa deje? Maminka? Ocko? Ich vystrašené očká by som rada vymenila za tie moje, ktoré nevidia rodičov, ale iba dvoch chudákov, ktorí zablúdili a zliezli z cesty. Nechali sa uniesť, veď tiež sú len z mäsa a kostí.
„Si hajzel, vypadni, keď nechceš byť s nami!“
Bodkované sestry nedýchajú, ochromil ich strach, mimovoľne sa chytia za ruky. Staršej vyschlo v hrdle, už nespieva. Mladšia silno stíska staršej ruku, vyzerá, že sa každú chvíľu rozplače. Nevšímajú si ich, za to ony majú senzory zapnuté na plné obrátky. Preľaknuté fixujú pohľad na ukričaných rodičov. Odvrátim sa.
Akokoľvek veľa medu si dám do čaju, chutí trpko.
Kiež by sme sa v detstve mohli na naše drámy dívať očami dospeláka.
