Do Soči nejde, ale národ ho miluje

„Tak to si ešte počkáš“, mávol rukou a veľavravne sa usmial. Bolo ráno, dovtípila som sa, že chlapci mali dlhú noc. Veď sme postúpili do Áčka a ja som čakala na kapitána mužstva. O Mirovi som nevedela skoro nič. Nováčik, ktorý prekvapil na olympiáde a vraj pri jeho mene pištia dievčatá. Pochopila som prečo. Jeho gestá neboli výrazné, nerozhadzoval rukami. Hovoril skôr ticho ako nahlas, bol pokojný a rozvážny. Prítomný v okamihu. Bol takým, akou som vždy chcela byť. Z hotela som odchádzala s dvoma rozhovormi vo vačku úplne opantaná charizmou hokejistu s číslom osemnásť.Šatanova hviezda stúpala prudko nahor. Jeho meno sa udomácnilo v obývačkách, krčmách aj v prestížnych kanceláriách. Starci, taxikári a politici ho skloňovali nadšene a často. Páčilo sa mi, keď novinárovi na otázku, čo by chcel dosiahnuť, odvetil: „Vnútorné uspokojenie“. Asi päť rokov po Bôriku ma Miro, vďaka náhode a spoločnému známemu, viezol vo svojom aute. Jazdil presne tak, ako som očakávala. Bezpečne, svedomito, spoľahlivo. Na zadnom sedadle sme boli tri. Zúfalo sme sa snažili predĺžiť odvoz na vlakovú stanicu. Ale ako? „Mohla by som si pricviknúť prst pri zatváraní dvier, možno by nás ešte hodil do nemocnice“, zašepkala sestra. Nič z toho sa neudialo. Poďakovali sme sa a zaželali mu úspešnú sezónu v zámorí. Vyhrával zápasy, viedol tím, v ľuďoch budil sympatie. Celá krajina ožila. Zrazu bolo cool byť Slovákom. Ľud ho zbožňoval, modlil sa za jeho presné strely. Detailný záber na striedačke nikdy neukázal, že by pľul či nadával. S prehľadom zvládal sekundy, ktoré prepisovali históriu. Národ sa potil, hromžil a reval od šťastia. S ním to neurobilo nič. Človek má pocit, že títo „Tichí zabijaci“ majú všetko pod kontrolou. Všimli ste si, že nikdy nezdvihol pohár víťazov sám? Prikorčuľoval k mužstvu a zdvihli ho spolu. Stal sa z neho fenomén. Pokorný, nenápadný, skromný. Doteraz ma baví sledovať, ako na neho reagujú ľudia. Chlapi na tribúnach, matky, žiaci. Všetci reagujú rovnako. S úctou a rešpektom.Ten pád v Prahe bol hrôzostrašný. „Nebol to zázrak, ale úsilie“, čo ho postavilo späť na korčule. A teraz dáva Rusom belasé góly. Vyškrtli ho z nominácie. Je logické, že to vyvolalo obrovskú diskusiu, veď aj v Bruseli sa mračili. Celý život akceptoval rozhodnutia trénerov, proti osudu sa nebúril. Nefrflal, makal. Nejde do Soči. Je to jeho posledná sezóna. A všetci ho milujeme.