Vo fitnescentre sú všetky stroje umiestnené blízko seba. Keď je tam plno, intímna zóna je prekročená a človek si potom predstavuje všeličo.
Cvičím na stepperi. Formujem zadok a stehná, typické problematické partie ženského tela. Tesne vedľa mňa sedia na bicykloch dvaja chlapi, ktorí sa medzi sebou hlasno zhovárajú. Nestíchnu ani len na minútu a ja si spomeniem na čašníka, ktorý nás nedávno s kamarátkou obsluhoval.
„Tak veľmi vidno rozdiel, medzi mužmi a ženami!“ oznámil nám vtedy veselo. „Už dve hodiny vás obsluhujem a ústa sa vám nezatvorili!“
„Naozaj hovoria muži menej?“ spýtala som sa .
„Áno,“ prikývol. „Muži zväčša len prežúvajú, nemajú toľko slov.“
Mal by vidieť týchto dvoch kamarátov na kolesách. Kilometre v nohách im ubiehajú, ale nie sú zadýchaní, slová sa z nich sypú jedna radosť. Rozoberajú stejky, tenisky, manželky, deti. Rybárske stoličky, firemné akcie, značkové ruksaky. Za tridsať minút viem o nich všetko. Dokonca i to, po ktorých potravinách majú riedku stolicu.
Presuniem sa na veslovací trenažér a začnem veslovať. Fitnescentrum nie je úplne zaplnené, ale ľudí je tu dosť. Zaregistrujem pár žien, každá má svojho trénera, cvičia s fit loptami. Sú nenápadné, na rozdiel od chlapíka, ktorý stojí pred zrkadlom a jačí, akoby bol na býčích zápasoch. Je napriahnutý, v očiach má výraz šialenca, chýba mu už len červená plachta. On však v rukách drží činky a po každej odcvičenej sérii ich praští o zem s takým rachotom, že mi na chvíľu vyskočí srdce z hrude. Toreador maká, maká, maká. Cvála po fitku, zastavuje sa na vopred určených stanovištiach, vydáva hlasné ťahavé zvuky, zdvihne činky, pustí ich a ženie sa ďalej. Bedlivo pri tom sleduje hodiny, súťaží so sekundovou ručičkou. Je úplne ponorený do svojho športového sveta, nevšíma si nikoho a na ušiach má slúchadlá. Netuší, aký rámus robí okolo seba. Polovica prítomných sa mu smeje, tá druhá si zapcháva uši. Ja veslujem s pohľadom upretým na neho a hecujem svoje lenivé ja: cvič, krič, vlož sa do toho, pozri na neho, samý sval!
Na žinenkách sme si všetci rovní. Ítečkári, bankári, úradníčky, asistentky. Vykúpaní vo vlastnom pote trápime brušné svalstvo. Ja sa však nedokážem sústrediť na sklápačky. Vedľa mňa totiž robí brušáky muž, ktorý práve vypadol z bilboardu. Vyzerá dokonale. Patrí do reklamy na deodorant, nie sem, pod rebriny. Aj jeho cvičenie je oku lahodiace. Má rýchle tempo, no pohybuje sa ladne. Všimnem si, že nie som jediná, ktorá po ňom poškuľuje. Je nás viac a sú medzi nami aj predstavitelia opačného pohlavia.
Usúdim, že na dnes už stačilo. Vezmem do ruky uterák, kráčam k dverám, ale vtom na moment stuhnem. Toreador zareve akoby ho z kože drali. Obzriem sa za ním. Drží nad hlavou sto kíl, žily má navreté a v tvári sa mu zrkadlí bolestivá grimasa, ani nemusím chodiť do divadla...
Vojdem do šatne, dám si rýchlu sprchu a recepčnej ešte zaželám pekný večer. Kráča sa mi ľahko, mám chuť vzlietnuť. Vo fitnescentre si občas užijem komédiu, romantiku aj drámu, ale nič sa nevyrovná pocitu, ktorý sa po cvičení dostaví. Napokon, pre ten pocit tam všetci chodíme.
