Ježišove slová „Proste a dostanete“ majú jeden háčik

Písmo: A- | A+

Trik je v tom, že musím žiadať o správnu vec. Trvalo mi dlho, kým som prišla na to, čo to je.

Chcem pekné telo, uspokojivý vzťah, chcem, aby všetci v mojej rodine boli zdraví a žili večne, chcem byť obdivovaná a niečo tu po sebe zanechať. Ja stále niečo chcem. Z toho chcenia som taká unavená, že večer, keď vynášam smeti, ledva prepletám nohami. Raz som takto niesla vrece s odpadkami a za bránou svietil jasný mesiac. Pozrela som naň práve vo chvíli, keď mačka skočila na plot. Jej silueta sa ocitla rovno uprostred žltej gule. Z tohto nečakaného pohľadu som bola natoľko uchvátená, že mnou prešli zimomriavky. Trvalo chvíľu, kým som sa dokázala pohnúť. Pri kontajneroch som si uvedomila, čo je skutočným zmyslom môjho života. Žiť v prítomnosti. Chcela som zažívať také kúzelné momenty ako pred chvíľou. Virginia Wolfová ich nazývala „Okamihy bytia.“

Odvtedy som Boha prosila, aby mi pomohol zotrvať v prítomnosti. Lebo vtedy som sa aspoň na chvíľu oslobodila od starostí i túžob a dokázala objavovať skutočnú krásu. Fungovalo to. Boh ma vyslyšal, ba čo viac, dával mi dvakrát toľko. Neotváral mi len oči, ale aj uši. Počula som krákanie vrán v mrazivom ráne, štebot vtákov schovaných za rozkvitnutým zlatým dažďom, či rozhovor dvoch starých žien o slivkách. Zachytila som zvuk odchádzajúceho vlaku, aj šepot tichého dažďa za oknom. Stačilo vyjsť z domu a naskytlo sa mi nespočetné množstvo obrazov. Starec na balkóne prežúvajúci chlieb, deti vrhajúce sa za futbalovou loptou, robotníci postávajúci pri bagri. Pozorovanie sa stalo mojou záľubou a prinášalo mi ozajstné potešenie.

Ale som len človek, realita ma dobehla. Boha som často zabúdala prosiť o to, aby mi dožičil kráčať životom s otvorenými očami. Takmer neustále som bola zaseknutá vo svojej hlave. Zamestnávali ma myšlienky, plány a očakávania. Z mobilu a médií sa na mňa valili informácie a ja som ich nechala dopadať na moju hlavu, ako keď stojím pod vodopádom, s tým rozdielom, že ani náhodou som sa necítila osviežená. Hoci som si jednostaj pripomínala, že zajtrajšok sa o seba postará sám, dovolila som, aby ma pohltil strach z budúcnosti, a napokon aj strach zo všetkého. Prítomnosť mi medzitým unikala medzi prstami.

Raz do autobusu nastúpila matka s dvoma malými deťmi a usadila ich k oknu. Kým ona bola sklonená nad mobilom, obe deti boli nalepené na skle. Boli hypnotizované tým, čo videli za oknom. Pozrela som sa von tiež, lebo som bola zvedavá na to, čo tam vidia. Nezbadala som však nič výnimočné, len hustú rannú premávku, nejaké budovy a park. 
„Aha, voda!“ zvolal chlapček a dievčatko zvýsklo od radosti.
Vodná plocha ich načisto uchvátila. Obe deti sa v rovnakej chvíli obrátili na matku, s ktorou sa chceli o svoj objav podeliť.
„Mami, pozri!“ ťahal ju chlapček za rukáv.
„Mama, kukaj!“ kričalo po nej dievčatko. 
Matka si ich nevšímala, ani raz nezdvihla hlavu od telefónu. Súrodencom to však radosť nepokazilo, pohľady opäť upreli von, smiali sa a hompáľali nohami. K šťastiu im stačilo Štrkovecké jazero za oblokom.
Pri pohľade na trojicu pasažierov som si uvedomila, že matka predstavovala všetko, čím som bola a jej deti predstavovali všetko, čím som chcela byť. V duchu som si želala, aby ma očarila krása bežného rána a aby som, rovnako ako súrodenci, dokázala odhaliť pôvab toho, čo ma obklopuje.
Deti vzápätí odtrhli zrak od okna a rozhliadali sa po autobuse. Chlapček zachytil môj pohľad a z ničoho nič sa na mňa sprisahanecky usmial. Jeho široký úsmev ma vykoľajil. Uvedomila som si, že som práve zažila, aké to je, keď o niečo žiadam a dostanem to skôr, než sa z toho stihnem spamätať.

Skryť Zatvoriť reklamu