Hostinec mu prirástol k srdcu a trávil v ňom väčšinu svojho času. Spoločenský život mu vyhovoval. Môj príbuzný bol neustále obklopený smiechom a vravou. Mal veľa známych, s ktorými vydržal nekonečné hodiny hrať karty. Dobre si rozumel aj s farárom, občas spolu premenili vodu na víno a sedeli pri demižóne dlho do noci. Raz večer kývol na krčmára, zaplatil čo bolo treba a vstal od stola. Vzal do ruky tašku plnú pív, ktorú si niesol domov a vykročil. Ale potkol sa a spadol tak nešťastne, že sa už neprebral. Krčma mu vzala všetko. Čas, peniaze a nakoniec aj život. Tekutý osud maminho strýka však nezostal nepovšimnutý, hostinec dlhé desaťročia niesol jeho meno.
O mnoho rokov neskôr som tam hrdo vstúpila, chcela som vidieť krčmu, ktorá bola pomenovaná po mojom príbuznom. Ibaže pre hustú cigaretovú clonu som nevidela nič. Navyše, tabakový dym dráždil moje hrdlo a rozkašľala som sa. Mávala som rukami, aby sa ten dym trochu preriedil a keď som zbadala obrysy výčapníčky, vypýtala som si kofolu. Kým ju čapovala, moje oči sa prispôsobili prostrediu a mohla som sa trochu poobzerať. Šípky v kúte stáli nedotknuté, kto by sa odvážil hádzať nimi pri takej mizernej viditeľnosti? Plagáty na stenách boli vyblednuté a obrusy na stoloch fľakaté. Prekvapivo, v miestnosti nebol hluk. Chlapi ticho sedeli a slušne do seba obracali poháre. Väčšina z nich zrejme pila na sekeru. Keď som sa im lepšie prizrela, videla som len trosky vo vydratých nohaviciach a prepotených košeliach. Stratili pojem o tom, čo sa deje vonku. Ich vesmírom bola táto smradľavá miestnosť so zažltnutými záclonami. Rýchlo som vypila kofolu a pratala sa preč. Hostinec má asi svoje najlepšie časy už za sebou. Bolo smutné vidieť, ako krčma dožíva.
Na strýka mojej mamy som si spomenula nedávno, keď som stála na zastávke trolejbusu. Kúsok odo mňa sa uvelebili opilci. Nečakali na spoj. Sedeli pod stromami a s fľašami v rukách živo diskutovali. Črtal sa ďalší slnečný deň, v tieni im bolo príjemne. Vánok im strapatil mastné vlasy a hladil červenkasté tváre. Zachytila som útržky ich rozhovoru o akomsi Ďurovi a Petrovi, vraj kde boli vtedy, keď Eva povedala, že treba ísť za Milanom. Rozmýšľala som nad svojím príbuzným, či aj on prehajdákal dni takýmito bezduchými dialógmi. Boli alkoholici v šesťdesiatych rokoch iní ako tí dnešní?
Trolejbus neprichádzal, mala som fúru času sledovať rozrastajúcu sa partičku. Boli čoraz hlučnejší, priťahovali na seba pozornosť okolia. Postupne ich bolo viac ako ľudí, ktorí čakali na MHD a mierili do práce. Ožrani žmúrili do slnka a radostne si štrngali. Bolo ich tak veľa, až ma to nútilo zamyslieť sa nad tým, že asi každá rodina má svojho alkoholika. Ich nadšenie hneď zrána bolo závideniahodné, až mal človek chuť vypiť si s nimi. Pripadala som si pri nich taká zvädnutá. Rýchlo som si však uvedomila, že veselí neboli vlastným pričinením a že ten ich smiech je vykúpený bolesťou a slzami ich najbližších.
Prišla som do práce a o chvíľu sa vo dverách kancelárie zjavil môj nadriadený. V tmavomodrom obleku vyzeral šarmantne, farba kravaty mu ladila k očiam. Papiere, ktoré držal v rukách položil na stôl a rozdal mi pracovné úlohy. Keď dohovoril, zvrtol sa a odišiel. Smutne som sa za ním dívala. V mysli sa mi vynoril obraz bezstarostných mužov a žien sediacich pod stromami. Vzdychla som si, ale odhodlane som sa pustila do práce. Radšej nech mi diktuje podmienky sympatický šéf ako fľaša lacného vína.
