„Vidíte tých ľudí? Sú bieli ako krieda. Po šichte idú rovno do krčmy k hracím automatom,“ oznamuje mi taxikár.
Stojíme na semafore, dav robotníkov sa valí z rozostavaných mrakodrapov v okolí Mlynských Nív.
„Ako to viete?“
„Mnohých poznám z videnia,“ odvetí, sledujúc duchov na priechode pre chodcov. „Bol som jedným z nich.“
Rozpovie mi príbeh o tom, ako príbuzní o jeho záchranu bojovali, kým vládali.
„Podarilo sa im bez môjho súhlasu podať žiadosť o zápis do registra vylúčených osôb. Mal som zakázaný vstup do slovenských kasín,“ opisuje mi pri šoférovaní. „To ma však nezastavilo, chodil som do Viedne.“
Na krátko zmĺkne, potom pokračuje:
„Sestry si o gambleroch naštudovali všetko. Tvrdili, že zo mňa bude chudobná myš a všetkých blízkych si od seba odoženiem. Posielali ma na liečenie. Vtedy som ešte nebol pripravený poslúchnuť ich. Mal som dosť peňazí na to, aby som svoju závislosť vedel živiť. Vyčítali mi, že trápim rodičov. Tí sa so mnou o tom nedokázali ani rozprávať, môj problém bol tabu. Otec bol v práci úspešný a rešpektovaný, prepadol by sa od hanby, keby sa ľudia dozvedeli, že jeho syn je gambler.“
Vybehneme na obchvat, zhovorčivý vodič zostáva vo svojom pruhu.
„Teraz, keď sa dá hrať aj online, je to ešte nebezpečnejšie. Je to pliaga. Podľa mňa sa v rodine ako takej vždy nájde čierna ovca, ktorá tomu podľahne.“
Zadívam sa von oknom a mlčím. Musím pripustiť, že má zrejme pravdu.
„Prišiel som o byt a už mi nikto nechcel požičiavať peniaze,“ pokračuje taxikár. „Dlžôb som mal až-až. Z kasín som sa presťahoval do pohostinstiev a okupoval hracie automaty. Bol som bledý, nechodil som vôbec na vzduch. Prepadal som sa v čase. Nezaujímalo ma, či je noc alebo deň. A neskôr som to už ani nedokázal rozoznať. Objednal som si do krčmy pizzu a nebol som schopný vyjsť von a vyzdvihnúť si ju. Kuriér mi ju musel priniesť až ku konzole. Tak veľmi som potreboval hrať.“
„Čo bolo na tom také príťažlivé?“
„Kto to nezažil, nepochopí. Viete, hazard ma vystrelil do vzduchu bez toho, aby som odlepil nohy od zeme,“ hovorí dôverne. „Takú slobodu som nikdy nezažil. Zabúdal som pri tom na svet i na seba, bolo to omamné. Nič ma netrápilo, lietal som s prstami nalepenými na tlačidlách. Je to akoby ste celý deň skákali bungee jumping.“
Taxík zastaví, sme v cieli.
„Ako ste sa z toho dostali?“
Obráti sa ku mne:
„Ale ja som sa z toho nedostal, kedykoľvek tomu opäť môžem podľahnúť,“ otočí sa späť k volantu a dodá: „Len vtedy som mal pocit, že žijem.“
